Posledná večera

Autor: Adriana Boysová | 1.4.2021 o 10:04 | (upravené 1.4.2021 o 17:38) Karma článku: 1,00 | Prečítané:  210x

Krátka poviedka o jednej (ne)čakanej návšteve ;)

Vždy si korčuľovala po tenkom ľade. Obdivovala som ťa. Tvoju výdrž, odvahu balansovať medzi nutnosťou a chcením. Občas sa ľad prelomil a ty si sa z posledných síl zachytila o zubaté ostrie odlomeného kúska vlastnej integrity a pomaličky si sa driapala nahor.

Už sme sa stretli. Spomínaš si?

Točila si sa v morských vlnách ako v bubne pračky, ešte pár dní po dovolenke ti z uší vypadávali zrnká piesku. Vždy si mala šťastie na mužov - vedeli, kedy odísť a kedy ostať, - dotiahli kvapkajúci vodovodný kohútik, vymenili nefunkčný zvonček pri dverách, vytiahli ťa z divokých morských vĺn, aj z mora všednosti, ktoré ťa dusilo viac než všetky pohyblivé duny.

Až nezostal ani jeden.

Všimla som si tvoje čakanie. Že niekto zazvoní a ty si zasunieš za ucho pramienok vlasov, zrkadlu v predsieni venuješ rýchly pohľad, len aby si sa uistila, že návšteva ťa uvidí takú akú chceš, aby ťa videla. Prvý dojem je predsa najdôležitejší. Lenže nikto neprichádzal.

Unavila ťa vlastná tvár, večné vyčkávanie, tikot hodín.

Vošla si do kúpeľne a zo zásuvky si vytiahla holiaci strojček, jeden z mála predmetov po manželovi, ktoré si ešte nevyhodila. S námahou si vyložila nohu na okraj vane a opatrne si stínala posledné zvyšky porastu. Zošúverená koža pripomínala bagetu zabudnutú vo vlhkom byte. V zásuvke si objavila lak na nechty. Potešila si sa. Potriasala si sklenenou fľaštičkou, ale jej obsah sa nehýbal. Nevzdávala si sa, ani čoby bez toho kúska červenej farby koniec nemohol prísť. Triasli sa ti ruky. Nechty vyzerali ako keby ich maľovalo dieťa, mali ďaleko od dokonalosti.

Usmievala si sa na svoj odraz v zrkadle.

Tešila si sa na to, čo príde...

Počkala si, kým sa zotmie. Zapálila si čajové sviečky. Priveľa času si strávila šúpaním zemiakov, a tak si zavolala donáškovú službu, ktorej letáky si našla napchaté v inokedy prázdnej poštovej schránke. Neponáhľala si sa. Už nebolo kam. Vychutnávala si si dotyk hodvábnej blúzky na tele, chuť vína, ktoré si dostala do daru pred rokmi a čakala si na správnu chvíľu, kedy fľašu slávnostne otvoríš v dobrej spoločnosti, pri dobrom jedle.

Myslíš, že som dobrá spoločnosť? Prišla som. Naozaj si si ma nevšimla?

Mlčíš.

Viem, že o mne vieš. Ty sama si ma privolala. Vždy si bola presvedčená o tom, dúfala si, že ak si niečo veľmi, veľmi praješ, že sa to splní. Toto mal byť tvoj posledný večer, ešte nevieš ako sa to stane, ale niečo tušíš, priznaj sa, veď to pre mňa si sa tak nastrojila či nie?

Áno, lichotím si. No tak, priznaj sa, nemám pravdu? Veď uznaj sama, pre koho, ak nie pre mňa? Pre tých, čo ťa nájdu?

Jedlo chladne, vôňa mäsa sa mieša s parfumom, ktorým si viac nešetrila. Izbou sa rozliehajú tóny skladby, ktorú Nikolai zložil prstami na tvojom nahom tele. Nezdá sa ti, že si tak trochu patetická? No prosím, ďalší Rus, Čajkovskij... Možno ťa to prekvapuje, ale vyznám sa v hudbe. Niektoré sklady sú predsa takou malou smrťou. Všetkých ich poznám. Tí dobrí odišli už dávno, bola som pri tom a áno, tak trochu sa chválim a čo? Mňa nikto nechváli... Až na výnimky. O čom sme to hovorili? Už viem, o hudbe. Viem, že ťa Kapustinova smrť ranila. Prišiel jeho čas. Viem, viem, má to byť tvoja posledná večera, prázdna chladnička, zaplatené účty, v obálke peniaze na pohreb, všetko máš pekne naplánované, nemaj strach, aj na teba príde.

Dúfala si, že jeho posledná myšlienka bude patriť tebe. Aká bude tvoja?

Patrila hudbe. Vedela si o tom? Ako by si mohla, nikto o tom nevie. Nik, okrem mňa a ešte... Zabehlo ti? Nepi tak rýchlo, dávaj na seba pozor! Ešte chvíľu vydrž. Nemaj strach, zajtrajšok umrie spolu s tvojím svetom.

Je mi s tebou príjemne. Páči sa mi, keď sa na mňa tešia, keď ma vítajú, väčšinou je to celkom naopak.

Zvyšky z večere si vyhodila a víno si vyliala do výlevky? To predsa nikdy nerobievaš! Zaväzuješ si ma... Chápem. Poumývala si riady, áno, takúto si ťa pamätám. Ľahla si si do postele. Oblečená. Vždy si bola pragmatická. A tiež patetická. Nehádaj sa so mnou.

Bolí ťa celé telo. Už len chvíľu, vydrž.

Konečne si si ma všimla!

Nie, nebuď smiešna, nechodím s kosou. To len...

Niekto zvoní? Ostaň, nevstávaj!

Neotváraj, počuješ?

Vráť sa!

Som pripravená!

 

 

Ak sa vám poviedka páčila, poteší ma, keď ju budete zdieľať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?