O listoch

Autor: Adriana Boysová | 19.7.2020 o 11:51 | Karma článku: 1,08 | Prečítané:  144x

Úvodom môjho listu, to už nie je v móde a tak to posielam k vode a podľa môjho vkusu, posielam ti sladkú pusu.

Rovnakým veršíkom sa začínal každý náš list. S Moničkou, mojou vzdialenejšou príbuznou, sme si jedného leta padli do rány a tak sa začalo naše česko-slovenské priateľstvo. V čase prehistorickom, - rozumej bez osobných počítačov, sociálnych sietí a mobilných telefónov - predstavovalo 160 kilometrov pre -násťročné slečny vzdialenosť približne takú, aká jestvuje medzi Berlínom a Sydney.  To, čo nám ju pravidelne pomáhalo zdolávať, boli papier, pero, listová obálka a poštová známka.

Letné prázdniny u mňa patria už od nepamäti návratom na rodnú hrudu, na Slovensko. Vždy utečú príliš rýchlo, ostane po nich niekoľko fotiek, pár kíl navyše od všetkej tej bryndze, slaniny a makových dobrôt a na konci orosené oči a mávajúce dlane, ktoré sa stratia hneď za prvou zákrutou.

Tentokrát som bola vyzvaná, nech si konečne pozriem všetky tie roky odkladané „poklady“ v podkroví, ktoré akýmsi zázrakom prežili niekoľko sťahovaní. Životný štýl à la  Marie Kondo sa očividne dostal aj do našich končín. Tak som hneď v prvý deň po príchode odhodlane vliezla pod šikmú strechu a z veľkej škatule od banánov som začala vyťahovať jednu cennosť za druhou. Vypracované štátnicové otázky aj vyblednuté seminárky, staré fotky, oznámenia o stužkovej, scenáre divadelných hier, šanón plný literárnych skvostov, ktoré sa v ňom zbierali od čias základnej školy a nestihli  skončiť na smetisku dejín, novinové výstrižky s mojimi čiernobielymi podobizňami, notové listy, no najviac zo všetkého ma potešila krabica od topánok plná listov. Prstom som prešla po zaprášenom poklope a s trepotajúcim sa srdcom som ich všetky vysypala k nohám.

Vyberala som z nich jeden po druhom, ani slečna losujúca šťastné čísla z osudia rozkotúľaných loptičiek. A predo mnou sa odvíjal farebný film mojej mladosti. Chlapec, ktorého som stretla na mojej prvej dovolenke pri mori, mala som šestnásť rokov a pri prechádzke po móle sme sa dali do reči a on mi neskôr pár rokov písal o svojom živote, o zložitej ceste na univerzitu, ťažkej práci na lodi, láske ku koňom a pritom sme si vzájomne cibrili školskú angličtinu. Samko, ktorý so mnou zdieľal kupé vo vlaku na trase Bratislava – Košice, mal zjavne dobré rozprávačské aj načúvacie schopnosti. Tak dobre sa nám spolu rozprávalo, až som zabudla vystúpiť na svojej stanici, nemala som však dosť peňazí na nový lístok, tak mi vtisol do dlane dvadsať korún a adresu a ja som mu sľúbila vrátiť ich čím skôr. Sľub som dodržala a on mi za to napísal báseň, že ak by mal sedemnásť, pozval by ma do cukrárne, ale že bol oveľa starší... no i tak sme si tých listov napriek vekovému rozdielu vymenili ešte niekoľko. Brat sa rozpísal počas povinnej vojenskej služby: o strate času, nude, večnej rivalite medzi mazákmi a zobákmi a tiež novinke, ktorú dostala jeho vtedajšia frajerka v novej práci – mobilnom telefóne. Ja som si na ten svoj musela počkať, prvý som si kúpila po návrate z Anglicka, odkiaľ mám tiež odložených niekoľko krásnych popísaných stránok. Od priateľov, rodiny a neskôr od mojich domácich, u ktorých som pár mesiacov žila a starala som sa  o ich tri deti a dva psy. V jednom z listov od Susan čítam o tom, aké ťažké je študovať popri deťoch, čo nové sa v dome zmenilo, ako deti rastú a pýtajú sa na mňa, že jeden pes prestáva chodiť a odoberá sa na večný odpočinok, zatiaľ čo tým druhým všetky blšky šijú....  Dnes je z môjho prostredného dievčatka mamička a z jej mamy vážená pani učiteľka. Frantu som spoznala na autobusovej stanici v Brne deň pred Vianocami, cesty boli zaviate snehom, pár autobusov neodišlo a ja som sa zúfalo potrebovala dostať na Slovensko. Vodič autobusu položartom – polovážne vyhlásil, že ma vezme len ak budem niekomu sedieť na kolenách. Mladík s dlhou ofinou sa ponúkol, že tých pár kilometrov to nejako vydržíme.... Jeho listy sú plné veselých správ o študentskom živote a aj po rokoch rozosmejú a hrejú pri srdci.

List od spolužiačok z lyžiarskeho prečítam aj dcére, baví sa na našom pubertiackom slovníku a ich bláznivých nápadoch. Celú kopu tvoria zamilované listy od mojej prvej lásky pokreslené srdiečkami, popísané vyznaniami a polepené výstrižkami z Brava, ktoré poštárka snáď ani nestíhala roznášať. Telefóny sme nemali ani tie drôtové a na srdci toho bolo tak veľa...

Pár listov tvoria pozdravy od mojich poslucháčov z dnes už neexistujúceho rádia Dúha. Chlapci písali o mojom hlase, ktorý ich lákal sadnúť si k rádiu  a o tom, ako radi by ma prišli pozdraviť priamo do vysielacieho štúdia, kým dievčatá sa v nich zdôverovali s problémami vo vzťahoch, písali o obťažovaní na pracovisku a či by som zachovajúc ich anonymitu mohla porozprávať o ich skúsenostiach a rozprúdiť v éteri diskusiu na túto tému. Slušnú kôpku predstavujú listy od mojej Moničky. Naše cesty sa po rokoch rozplietli, ale práve tento víkend máme naplánované stretnutie. Vďaka otvorenosti sociálnych sietí sme sa opäť našli. Má nové priezvisko a odsťahovala sa do Humpolce, holka moje zlatá. Dnes je to pre mňa čo by som kameňom dohodila...

Otváram obálku za obálkou, niektoré sú hrubé, iné obsahujú iba pár riadkov, každá je však pre mňa po tom dlhom čase novučičká a ja pociťujem rovnaké vzrušenie, ako keď som zbehávala po schodoch k poštovým schránkam a dúfala, že v nich nájdem list adresovaný iba mne.

Sú medzi nimi listy písané na stroji, zopár bolo naťukaných na počítači, ale väčšina z nich je napísaná rukou. Krasopisné úhľadné riadky striedajú listy písané hala-bala pod tlakom večierky či emócií, skáču na mňa hrubky aj ohnuté rožky, niektoré papiere zdobia krásne predkreslené vzory, iné originálne kresbičky, občas z listov vypadne fotografia, gratulačná kartička. Osobitnou kapitolou sú pohľadnice. Z kúpeľov, z dovoleniek, táborov, narodeninové, so zamilovanými dvojicami, vianočnými motívmi či s vtipnými obrázkami rozprávkových postavičiek.

Teším sa, že sú tu so mnou, že sa nestratili na pokazenom hardisku, nespadli spolu s počítačom do večných lovíšť, že ich nikto omylom nevymazal stlačením delete. Škatuľu som zalepila a k letným kilám, ktoré si so sebou odveziem zo Slovenska, tentoraz pribudnú aj tri kilá popísaného papiera. Raz, až dozrie ten správny čas, sa do nich opäť ponorím a zatiaľ premýšľam, komu by som mohla napísať list. Nie ten úradný, kde posielate vyplnené tlačivá a žiadosti, ale taký naozajstný, plný citov, spomienok, úvah, prianí, taký, z ktorého vás bolí ruka a vy napriek tomu pokračujete, lebo ešte ste mali na jazyku zopár slov...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kedy advokáti pracujú zadarmo

Vznikol u nás prvý pro bono rebríček.

Stĺpček Jakuba Fila

Figa borová v podaní Igora Matoviča

Krajina si zaslúži mať príčetného premiéra.


Už ste čítali?