Retrospektíva jedného rána

Autor: Adriana Boysová | 24.8.2019 o 23:24 | (upravené 27.8.2019 o 12:52) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  245x

Poviedka nielen na nedeľu:   ON: Sme vcelku hygienická domácnosť. Pred vstupom do domu sa vyzúvame. Obliečky meníme každý týždeň, uteráky trikrát do týždňa. Petríka nebozkávame na ústa.

Pijeme každý z vlastného pohára. Na tom trvám. Po sexe sa vždy sprchujeme. Pochopiteľne aj pred ním. Nič výnimočné. Mám rád, keď sú veci na svojom mieste. Chaos nikdy nebol zmyslom existencie človeka. Iste, stál na začiatku, ale dnes je ľudstvo oveľa ďalej. Doba temna je už za nami. Kontakty sa nám ukladajú kamkoľvek pekne podľa abecedy. V supermarkete sa staviame do radu. V niektorých krajinách to funguje aj na autobusových zastávkach, ľudia trpezlivo čakajú v rade na autobus a pekne po poriadku, vravia tomu aj civilizovane, nastupujú dnu podľa poradia, v ktorom sa na zastávku dostavili. Tu to tak nefunguje, samozrejme. Nie, netrpím OCD, iba mám rád poriadok. Preto ma vyslovene pobúrilo, dalo by sa to vyhodnotiť i oveľa expresívnejšie, ale čistota sa v mojom ponímaní vzťahuje aj na jazyk, takže opakujem, pobúrilo ma, keď som v sobotu ráno vstal, so šálkou horúcej kávy v ruke som vytiahol žalúzie, otvoril som dvere na terasu a čo vidím? Hovno. Veľké hovno na bielych dlaždiciach s drapľavou protišmykovou úpravou. Vyšiel som von. Neveriacky som položil kávu na stôl na terase, potom som si však predstavil, čo všetko môže zmeniť jej arómu na čerstvom vzduchu, tak som ju rýchlo presunul späť dnu na kuchynský stôl. V takej vypätej situácii by mi beztak nechutila. Veď si len predstavte, sedíte na pohodlnom záhradnom kresle vylepšenom tyrkysovými vankúšmi vkusne dopĺňajúcimi celkový dekór záhrady, a miesto popíjania lahodného moku a vpíjania sa do prebúdzajúcej sa krajiny hľadíte priamo na hnedú masu, ktorá sa vulgárne rozťahuje vo vašej osobnej zóne. Ešte takto, nie som fajnovka, nejaké hovno ma bežne nevyvedie z miery. Navyše som otec, podotýkam otec moderný, ktorý sa neštíti utierať zadok novorodencovi, a keď je to nutné, tak i starším vývojovým štádiám ľudského mláďaťa, hoci áno, tu je to už s väčším sebazaprením. Lenže tu nehovoríme o šedobielom exkremente, ktorým si značkujú okružné dráhy operenci. Ani o čiernych bodkách okrídlencov z ríše hmyzu, či čiernych valčekoch drobných hlodavcov. Ešte aj psie výkaly by v porovnaní s týmto tu boli prijateľnejšie. Sám som neveril vlastným očiam, ale (nie celkom bez hanby) priznávam, že na našej  bielej terase ležalo veľké ľudské hovno bližšie nešpecifikovaného pôvodu. Aspoň mne sa na prvý pohľad nepodarilo z neho vydedukovať viac než to, že dotyčný subjekt nemal ani hnačku, ani zápchu. Priblížil som sa k nemu bližšie, so zámerom preskúmať jeho konzistenciu a premyslieť si likvidačnú stratégiu. Usúdil som, že staré noviny, kýbeľ teplej vody a obľúbené Savo by mohli byť postačujúce. Pustil som sa do práce.

ONA: V realite sú očakávania len na príťaž. Skutočnosť je vždy iná, ako naše očakávania. Pripravujeme si vopred odpovede na slová, ktoré neodznejú, scenáre na situácie, ktoré sa nestanú, trasieme sa iracionálnym strachom, túžbou, ktorá nevzplanie, predstavujeme si vášnivé bozky, ktoré napokon chutia pivom a majonézovým šalátom, lahodnú chuť vína, z ktorého sa vyvinie niečo priveľmi sladké, priveľmi kyslé alebo priveľmi trávnaté, pri mori je odrazu zima, na kopci sa nečakane roztopí sneh, z chladničky zmizne posledný jogurt a šunka je už zelená, zato tráva v záhrade je po dovolenke celkom vyschnutá a to nevinné zakopnutie o prah dverí znamenalo dvojmesačný výpadok z plánov, ako konečne začnete behávať, aby ste schudli do plaviek. Takže nakoniec do nich priberiete. Lebo zlomené prsty sa, rovnako ako srdcia, najlepšie hoja s tabuľkou čokolády v ruke.

Krájala som mrkvu na pravidelné kolieska a snažila som sa usporiadať si rozlietané myšlienky. Po včerajšej noci sa mi ešte stále zdvíhal žalúdok a cieva na pravom spánku mi pravidelným pulzovaním hĺbila dieru do predného mozgu. Nádych, výdych. Pohár vody. Dnes už šiesty. Mrkvu som vysypala do misky a pustila som sa do krájania zeleru na úhľadné obdĺžniky. Našťastie, nevidel v akom stave som sa vrátila. A s tamtým, hneď ráno som vyzrela cez okno... Čo som vlastne čakala? Že si to nevšimne? Že to sublimuje a rozplynie sa ako ranné zore? Nemala som toľko piť. Za všetko môže Jana. Keby stále neobjednávala... V ušiach mi ešte zneli jej slová: Vykašli sa na neho. Veď to nie je život. Už máš veľké decko, na čo čakáš? Ti vravím, ser na to. Vravím ti, vyser sa na to!

Nie, je to len moja chyba. Nemala som sa sťažovať. Zbytočne som ju zatiahla do môjho  sveta. Nemusela som jej vešať na nos, že žijem s riaditeľom hygienického ústavu. Obrazne povedané. A to všetko, ako ma stále kontroluje, ako dlho mám zubnú kefku, kedy som vymenila špongiu na riady, či som vydezinfikovala kuchynskú dosku, doštičku na krájanie, ba aj chladničku. Vlastne, to som jej, tuším, nehovorila. Že vajcia musia byť separátne. Aspoň, že ma nenúti ukladať ich podľa farieb od najbelšieho po najtmavšie. Tá predstava ma rozosmiala. Nesmej sa! Bolí z toho hlava. Ale veď je to smiešne. Že na všetko existuje nejaká krabička. Na šunku, na maslo, na syry, na zeleninu, zvlášť na cibuľu. Keď zomriem, možno ma tiež takto pekne porozdeľuje. Nôžky do obdĺžnikovej krabičky, rúčky do štvorcovej, na prsia sa hodí okrúhla, najlepšie s ružovým vrchnákom. Siahla som do chladničky a pustila som sa do čistenia petržlenu. Nechala som to zájsť priďaleko. Prezliekať periny každý týždeň, uteráky vymeniť každý tretí deň, aby panička nezabudla, termíny výmeny jej zapíšeme do kuchynského kalendára. Ak by mi voľakedy niekto povedal, že keď mi na dlážku spadne vlas, môj muž ho okamžite zodvihne, ani by som sa nezasmiala, také trápne by mi to pripadalo. Ale nie, Petruška sem, Petruška tam, akčná hrdinka zachraňuje domácnosť na Vansovej ulici, prach a špina v boji s ňou nemajú žiadnu šancu!

Nedokázala som zladiť jeho požiadavky na dom, prinútil ma, aby som odišla z práce. Že sa o nás postará. Dobre, na to všetko sa dá privyknúť. Na ten neustály pach dezinfekcie, čistiacich prostriedkov, na suché ruky a lámavé nechty, veď asi každý má rád okolo seba poriadok. Po tom, čo Petríkovi diagnostikovali tú prekliatu chorobu s imunitou a každý mikrób sa zdal byť z hľadiska pravdepodobnosti nebezpečnejší, než výbuch atómovej elektrárne v Mochovciach, som sa podvolila, bola som šťastná, že patrí k starostlivým otcom, otcom eliminátorom, ochrancom. Niečo sa pokazilo. Niekde sa stala chyba.  Prečo už nie som šťastná?

Nadvihla som pokrievku a k vývaru som prisypala nakrájanú zeleninu. V tej chvíli okolo letela mucha. Zlákaná mäsovou vôňou zakrúžila nad sporákom. Horúca para jej zasiahla krídla a nešťastnica zletela priamo do hrnca. Preľakla som sa. Cítila som, ako sa mi do tváre nahrnula krv, srdce mi búchalo tak rýchlo, až som mala pocit, že mi vyjde von cez hltan a ja sa ním zadusím. Hovno na terase a mucha v polievke, to nemôže byť náhoda. Obzrela som sa okolo seba. Petrík bol zrejme vo svojej izbe a Ivan v záhrade tlačil kosačku. Maškrtnica ležala bez pohybu medzi žltými mastnými okami a tvrdou zeleninou rôznych geometrických tvarov. Opatrne som ju vylovila a hodila som ju do umývadla. Nebolo mi jej ľúto, určite to bola rýchla smrť. Na ospravedlnenie som ju zaliala studenou vodou z točky.  Pozerala som, ako rýchlo mizne v okrúhlych dierach výlevky. Čo teraz, čo s vývarom? Ak by to videl Ivan, celý by putoval dole záchodovou misou. V hlave mi bzučali Janine slová. Pridala som plyn a s uspokojením som sledovala, ako polievka čoraz viac buble, zelenina a guličky nového korenia sa natriasali v divokom tempe bližšie nešpecifikovaného tanca. Vydýchla som si. Zahľadela som sa von oknom a sledovala som vystretý chrbát môjho manžela, ktorý pomaly kráčal na druhý koniec záhrady. Predstavila som si, ako mu pod tričkom steká úzky pramienok potu medzi lopatkami, kľukatí sa pod náporom vibrácií vyvierajúcich z kosačky, na krížoch sa na krátky okamih zastaví a potom sa prehupne medzi obe polovice jeho pevného zadku, kde na bavlnenom šve bielych trenírok skončí svoju krátku púť. Tak rada by som ho zachytila prstom a slanou vlhkosťou mu nakreslila na telo odkaz. Neviem aký, zrejme niečo abstraktné, alebo dáke motto. Čistota pol života a špina celý. To sme zvykli hovorievať s bratom mame, keď nás nútila v sobotu prevrátiť celý byt naruby a povysávať všetky škáry, pozmývať podlahy, prach, lebo všetci to tak robili a ona sa tomu smiala, ale nepopustila. Poriadok musel byť. Aspoň cez víkend. Ako rada by som zaviedla v našej domácnosti pravidlo poriadok iba cez víkend.

Vytiahla som zo skrinky nádobu so slížmi a nasypala tri hrste suchých cestovín do malého hrnca s vriacou vodou. Rýchlo som ich premiešala, aby sa nezlepili. Ochutnala som koliesko mrkvy, no ešte bolo pritvrdé. Pohľadom som sa vrátila k bielym trenírkam, ktorých lem tesne obopínal Ivanove kríže. Kedy sme sa milovali naposledy? Nespomínam si. Na to, panička, nemá v kalendári vyčlenené miesto. Sex mi až tak nechýbal. Zato mi, až bolestne, chýbala intimita. Blízkosť ľudského tela. Jeho vôňa. Nie tá umelá, po sprchovom mydle so sviežou arómou mora. Túžila som po jeho skutočnej vôni, jeho spotenom podpazuší, animálnom pachu za jeho ušnými lalôčikmi, ešte viac po tom v slabinách, nechápala som, prečo sa potrebuje parfumovať aj tam, ale nedal si to vyhovoriť, je predsa moderný muž, čistotný, voňavý, hygienický. Otupela som. Prestala som naliehať. Občas, keď zaspal len tak, bez toho, aby čakal, že niečo v ten večer bude, prikryla som ho a vyčkávala, kým sa trošku spotil. Jemne som odhrnula perinu a naplno som vdychovala vôňu jeho tela od pása nadol. Vzrušovala ma a neviem, či viac jeho pachová stopa alebo vedomie, že by sa mu nepáčilo, keby zistil, že ho oňuchávam. Párkrát ma premohla žiadostivosť, pritisla som sa na neho a začala som sa ho dotýkať, no vždy, keď sa prebral, odtisol ma so slovami, že by sa musel ísť umyť a už spí, dnes nie, láska, nechajme to na zajtra...  

Precedila som slíže cez sitko a vypla som plyn. Zo včera ešte ostali tri veľké plnené papriky a polovica knedle. Pozrela som sa na hodinky na rúre. Jedenásť dvadsať. Na zohriatie stačí desať minút, pred obedom stihneme kávu. Chcela som to mať za sebou. Priznám sa mu. Zakričala som cez okno, či má chuť na kávu. Nerozumel. Vypol kosačku a ja som zopakovala otázku.

- Áno, Petruška, rád. Už som takmer hotový, hneď som u teba. Musím ti niečo povedať.

Sadli sme si za stôl na terase. Zámerne som si vybrala kreslo, ktoré bolo otočené chrbtom k inkriminovanému miestu. Ešte stále sa mi chvíľami točila hlava, ale všetko som si pamätala. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí, našťastie slnko už bolo vysoko a tak som sa ukryla za veľké sklá slnečných okuliarov.

- Niečo ti musím povedať. Ale nezľakni sa, už som o tom všetkom premýšľal a viem, ako to zvládneme.

Zaskočilo ma to: - Zvládneme čo?

- Myslím, že náš syn prišiel do styku s alkoholom. Neuveríš, čo som tu ráno našiel. Nechcem to rozmazávať, všetko ti vysvetlím, ale vieš, teraz je v takom citlivom veku, nechcem ho zahanbovať. Ale neboj sa, pohovorím si s ním, ako chlap s chlapom. Napokon, na jeseň už bude mať šestnásť rokov a to už chlapci kadečo skúšajú.

Uchlipkávala som z kávy a počúvala o šokujúcom náleze z dnešného rána. Cítila som neuveriteľnú ľahkosť. Akoby mi nejaká magická bytosť otvorila hlavu a vybrala z nej bubnujúcu žilu aj so všetkými starosťami. Materinský inštinkt mi velil zastať sa svojho jediného potomka. Ale potom som si povedala, že rozhovorom otca a syna by som nemala brániť. Skúsila som si predstaviť, ako to bude prebiehať a v zapätí som si povedala, že s tým nebudem strácať čas. Skutočnosť je predsa vždy iná ako naše očakávania.

ONO: - No haló, že jak ste včera dopadli? Naši si nič nevšimli, jak minule. Nie, fakt, pohoda. Fotrovci spia jak drevo. Ten matroš od Jara je pecka, včera som si dal tri šluky, počuj, som si myslel, že mi drbe. Sedím si na streche, né, šak vieš, vylezem z izby a je tam taká plošina, no to je fuk. Skrátka pohodka, hviezdičky na nebi. A odrazu, zdalo sa mi, že vidím moju mater nadrbanú jak sere na terase. No fakt! Kokos, sa mi z toho zakrútila hlava, ani som to nedofajčil. O ôsmej ma čakaj, donesiem, neboj, veď vyskúšaš.  Dočkaj, to budeš kukať, jaká realita z toho výjde.

Ak sa vám poviedka páčila, poteší ma, ak ju zdieľate... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KÁVA

Ako káva hrala dôležitú úlohu v americkej občianskej vojne

Stimulanty sa využívali v boji od nepamäti.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Možno už nastal čas na paniku

Hrádza proti liberalizmu má pohodlnú väčšinu.


Už ste čítali?