Sestrička

Autor: Adriana Boysová | 15.8.2019 o 23:50 | (upravené 16.8.2019 o 10:35) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  200x

Poviedka nielen na nedeľu:  14.  mája 1978 nastal koniec sveta. Nikto si to nevšimol. Iba Veronika Kuzmányová, aj to až po čase. Mala šesť rokov, osem mesiacov a ešte pár dní.

Pršalo, ale iba dopoludnia. Studený dážď vyhnal ľudí z ulíc akurát vtedy, keď Annu Kuzmányovú odvážal Peter Kuzmány do okresnej nemocnice s poliklinikou. Neskôr už nepršalo. Veronika si to dobre pamätala, lebo v to popoludnie zbierala na cintoríne do zápalkovej škatuľky červené chrobáky s čiernymi škvrnami a ako si kľakla do vlhkej trávy po ďalší prídavok do zbierky, kolenom jej prešla ostrá bolesť. Jazvy sa pamätajú najlepšie. Oveľa jednoduchšie, než hlavné mestá štátov či latinské názvy zvierat. Stará mama Elena, ktorá práve na piaty pokus zapálila malú sviečku v červenom plastovom obale a chystala sa ju položiť na kamenný pamätník zosnulému manželovi, by Veroniku najradšej plesla po ústach. Na cintoríne sa nekričí. Hoci to nikde nebolo napísané, pri vchode boli uvedené iba otváracie hodiny. Prudko vstala a napriek vyskočenej platničke rýchlo trielila k revúcemu dieťaťu, ale keď uvidela, ako tenký červený pramienok stekajúci po chudej nohe farbí gumičky na bielej ponožke, rozmyslela si to a zabudla na všetky zásady o nekričaní. S hlasným krucinálfagot zvolaným o oktávu vyššie, než bol jej bežný hlas, kľučkovala pomedzi nízke kamenné obrubníky poskytnúť vnučke prvú pomoc. Pevným trhnutím odstránila z kolena kus sklenej črepiny, z čiernej koženkovej kabelky vytiahla vyžehlenú plátennú vreckovku s vyšitým monogramom a ranu pevne obviazala. V ten deň vytieklo o poznanie viac krvi v okresnej nemocnici s poliklinikou, a hoci tam kričanie tiež nebolo explicitne  zakázané, sestrička v bielomodrej uniforme upozornila Annu Kuzmányovú, že ak neprestane vrieskať, tak to decko zo seba nevytlačí ani za dva dni, nech si láskavo uvedomí, že už nie je prvorodička a na jej ziapanie nie je nikto zvedavý. Anna Kuzmányová stisla pery a s vypučenými očami a nafúknutými lícami tlačila a tlačila, až jej popraskali žilky v bielkach, aj perineum, ale decko vytlačila ešte v ten deň. Ak by ju v tom okamihu zvečnil maliar, bol by to alegorický obraz bolesti a lásky, po lícach jej tiekli slzy úľavy i šťastia. No maliarov v tom čase nikde nevítali s otvorenou náručou. Ani fotografovanie na pôrodnej sále nepatrilo k štandardným úkonom.  Ubolenú krásu Anny Kuzmányovej mohla zachytiť len sestrička v bielomodrej rovnošate a službukonajúci lekár. Ani jeden z nich však nepostrehol výnimočnosť tej chvíle.

Veronika Kuzmányová sa na sestričku tešila. Všetky jej kamarátky mali doma súrodenca, len ona bola jedináčik. Ani zvieratko jej rodičia nedovolili. Na veľké domŕzanie jej na piate narodeniny darovali bieleho plyšového psa, ktorý po stlačení papuľky štekal. Žiaden skutočný pes tak neštekal, ale Veronika z neho bola aj tak nadšená, nikto takého nemal. Až kým mu Vilo Húževka, siedmak z tretieho poschodia, neodtrhol hlavu. Anna Kuzmányová ju večer prišila späť veľkou zakrivenou ihlou, ktorou z času na čas prišívala odpadnuté gombíky na hnedej vysedenej sedačke tróniacej v poloprázdnej obývačke. Bola to krásna ručná práca. Plyšové chlpy takmer dokonale prekryli operačnú ranu, ale Veroniku už zranený pes nezaujímal. Viac neštekal, bol to celkom obyčajný plyšový pes, akého malo hociktoré iné dieťa na sídlisku.

Do panelákového bytu vošlo s novorodencom tiché šťastie. Všetci sa usmievali. Mamine červené oči olemované sivými kruhmi žiarili šťastím, aj ocko sa usmieval mokrými očami a po špičkách prichádzal k postieľke, hľadel do nej, stál s rukami prekríženými za chrbtom, strnulo, akoby nepatrný pohyb mohol vrhnúť tieň na sestričku a prerušiť jej spánok. Skrinky sa museli otvárať pomaly, papuče museli našľapovať mäkko, jesť sa muselo potichu, bez zbytočného vyzváňania príborov na tanieri, všetko muselo stíchnuť. Najmä Veronika. Prvé dni po návrate z nemocnice si ju tiež chodila obzerať a keď mala umyté ruky, mohla sestričku hladkať po zovretej pästičke. Pästička bola veľmi malá, olupovala sa z nej koža, Veronike pripomínala lupiny, ktoré snežili na čierne pulóvre starej mamy. Pozorovala dieťa v postieľke a premýšľala, čím je výnimočná, ako to dokázala, že sa stala centrom vesmíru. Sestrička vyzerala celkom obyčajne. Podobala sa na ofačovaný červík. Z čipkovanej perinky jej trčala len ružová hlava prikrytá štrikovanou čiapočkou, ktorú vraj nosila aj Veronika. Vôbec sa jej nepáčila. Ani čiapka.

Kým bola mama v nemocnici, Veronika nakreslila obrázok, na ktorom sa hrá so sestričkou. Na jednej časti papiera spolu skáču gumu a na druhej sú na hojdačke. Ale toto bábätko bolo nepoužiteľné. Obrázok zahodila. Nakreslila nový, boli na ňom ocko, mama a Veronika. Nechala ho položený na maminej posteli. Mamu nesmela vyrušovať, keď dojčila. Stále dojčila. Vždy, keď sa chcela k mame pritúliť, niekto prišiel a upozornil ju, že má mamičku nechať oddychovať. Chodili k nim mamine kolegyne, otcovi rodičia a súrodenci, všetci nosili sestričke darčeky, ochkali, aká je krásna a ako krásne priberá. Každý sa jej pýtal, čo hovorí na sestričku, ale Veronika len mlčala. Tušila, že pravdivá odpoveď by sa im nepáčila. 

Sestrička možno vyzerala ako neškodná malá dážďovka, no v skutočnosti sa rozťahovala po celom byte. V malej kúpeľni sa vo vani máčali jej páchnuce plienky, ďalšie viseli na balkóne zavesené na šnúre ako divé  netopiere, v obývačke na kresle čakali kôpky malého oblečenia na žehličku, rodičovskú spálňu zapchala drevená postieľka a vo Veronikinej izbičke pribudli kocky, hrkálky a nafukovacie zvieratká, ktoré sestričku vôbec nezaujímali. Zaujímala ju len mama. Mamu zaujímala len sestrička. Veronika pochopila, že želať si súrodenca bola chyba. Ocko jej síce každý večer rozprával príbehy, v ktorom si sestry pomáhali a odvážne zdolávali nebezpečenstvá v rozprávkovej krajine, ale v skutočnom živote sa so sestričkou nedalo robiť vôbec nič. Ona si pred spaním predstavovala iné príbehy. V nich sa Vilo Húževka naťahoval s mamou o sestričku, až mu v rukách ostala ružová hlava v štrikovanej čiapočke.

Cez víkend prišla teta Marika a priniesla Veronike dlhú cukrovú lízanku. Povedala, že je úplne celá iba pre ňu a že spolu pôjdu sestričku pokočíkovať, aby si mamička mohla oddýchnuť. Veronika rýchlo vymenila papuče za topánky a utekala po schodoch do kočikárne. Chcela tetu prekvapiť, ukázať jej, že je už veľká, vie, ako sa kočíkuje. Teta ju pochválila, sestričku naložili do kočíka, ústa jej zapchali cumľom a vydali sa na cestu pomedzi domy. Prešli až do parku pri rieke, ktorá bola oddelená od zelene umelo vyvýšeným brehom s úzkou cestičkou. Domáci vraveli, že z protiľahlého kopca pripomína výhľad na krajinu napustený bazén, rieka tam bola prehradená  na jednej strane mostom pre peších, na druhej železničným mostom a pri pohľade z vrchu vytvárala ilúziu pravidelného obdĺžnika. Kráčali po vyšliapanom chodníku a teta sa jej vypytovala na kamarátky,  obľúbené rozprávky, aj na chrobáky.  Dovolila jej zísť k rieke, a kým sedela na provizórnej lavičke z kameňa a sestrička spala, Veronika pri vode rýpala do zeme drevenou paličkou. Podarilo sa jej nájsť dve dážďovky. Boli malé, vrteli sa, no vrtela sa aj sestrička. Museli sa vrátiť domov. Veronika napchala dážďovky do zápalkovej krabičky a utekala za tetou. Teta k nim chodila takmer každý deň po práci, vždy doniesla niečo pre Veroniku a spolu chodievali k bazénu. Niekedy prešli až na koniec násypu, ktorý bol ukončený železničnými koľajami, a keď mali šťastie, behali im pred očami červenohnedé vlakové vozne a Veronika sa ich pokúšala spočítať.

Teta Marika ochorela. Peter Kuzmány musel ostať dlhšie v práci pre poruchu na montážnej linke. Anna Kuzmányová bola mrzutá, sestrička v noci nespala, asi ju bolelo bruško. Navrhla Veronike, či by nechcela sestričku pokočíkovať. Je už predsa veľká, stačí, ak ju povozí niekoľkokrát okolo paneláka, len kým vyperie plienky a potom budú kočíkovať spolu. Veroniku kočíkovanie po druhom kole prestalo baviť. Rozhodla sa, že pôjde k bazénu. Prešla známymi ulicami na koniec sídliska a na konci parku s vypätím všetkých síl vytlačila kočík na val pri rieke. Sestrička spala. Cumeľ jej vypadol z úst a tie sa z času na čas roztiahli, usmievali sa. Teta Marika by povedala, že sestričke sa sníva o teplom mliečku. Veronike sa páčilo byť so sestričkou osamote. Tlačila kočík po úzkej cestičke smerom ku koľajniciam. Sestrička sa začala mrviť a plakať. Strčila jej do pusy cumeľ, no nezabralo to, kričala čoraz hlasnejšie. Vôbec jej netiekli slzy. Veronika si pohľad na jej pokrčenú tvár dobre pamätala. Jazvy na duši sa pamätajú najlepšie. Ak by sa jej niekto opýtal, vedela by popísať každučký detail, všetky kožné záhyby na sestričkinej tvári. Bola čoraz červenšia, biela perinka sa nadúvala od nerovného zápasu s pevným viazaním, ktorý mal imitovať mamičkino náručie. Veronika prešla na koniec násypu a vtedy sa rozhodla. Medzi vychodenou cestičkou a koľajnicami nebola žiadna zábrana, žiadne upozornenie, žiadne otváracie hodiny. Veronika nadvihla kolieska kočíka raz, druhý raz, otočila sa a bežala späť k parku, naspäť na sídlisko. Z protiľahlého kopca kočík zaiste vyzeral ako opustený skokanský mostík na kraji bazéna...

Ak sa vám poviedka páčila, poteší ma, ak ju zdieľate, alebo kliknete na karmu...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KÁVA

Ako káva hrala dôležitú úlohu v americkej občianskej vojne

Stimulanty sa využívali v boji od nepamäti.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Možno už nastal čas na paniku

Hrádza proti liberalizmu má pohodlnú väčšinu.


Už ste čítali?