Gromperekichelcher

Autor: Adriana Boysová | 4.8.2019 o 8:00 | (upravené 4.8.2019 o 8:49) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  126x

Poviedka nielen na nedeľu: 

„Bude sa volať Mulko."

„Nie, bude sa volať Micka. Pozri, ako nežne pozerá. Určite je to dievča."

„Ja som ho našiel, ja mu vymyslím meno."

„Ale ja som ti ju pomohla vyloviť z jamy. Si malý, máš krátke ruky. Bez mojej pomoci, by tam ostala navždy."

„Decká, nehádajte sa, veď ani nevieme, či je to kocúrik alebo mačička."

„Naša pani učiteľka hovorí, že by sme mali byť rodovo neutrálni."

„Alenka, vaša pani učiteľka nosí v nohavičkách pipíka?"

„Dedo, čo sú to za reči. Radšej sa poď pozrieť, či je to kocúr alebo mačka, nech sa prestanú hádať."

„Babi, aj kocúlikovia majú pipíka?"

Bolo to ponižujúce. Zdvihli mi chvost. Bránil som sa, ale boli v prevahe. Dlho si ma obzerali a potom sa rozhodli, že som kocúr. Heuréka!

„Bude sa volať Mulko."

„Nie, Alex. Ani Mulko, ani Murko. Je to Mimušo. To je Micka aj Murko dohromady," navrhlo dievča. Ostatní súhlasili.

Nevedel som, že by som sa mal nejako volať. Až doteraz som bol kocúr, ako každý iný kocúr, moja mama vedela kto som a moji súrodenci tiež, ale ak to musí byť, nech som teda Mimušo.

Mama, kde je mama? Už nikdy nesmiem zaspať. Nikdy! Len na chvíľku som zatvoril oči a všetko sa zmenilo. Kým som žil s mamou, svet bol krásny, mäkký, voňavý, teplý. Zobudil som sa v špinavej jame, uprostred neznámeho miesta plného cudzích vôní, bola tam zima a  bol som hladný. Skúšal som privolať pomoc, no nikto ma nepočul. Nevedel som sa vyškriabať von a tak som len čakal a čakal, až som začul hlasy. Boli to hlasy detí, ktoré sa naháňali po lese, našli ma a...

„Úbohý Mimušo, musí byť hladný, keď tak mňauká. Babi, môžeme mu dať mliečko? A naozaj si ho môžeme nechať?"

„Iba ak sa o neho budete starať aj vy. Najskôr ho ale musí pozrieť pán Peterka, či je v poriadku, či nemá parazity, aby sa rodičia nehnevali, že od neho chytíte nejakú chorobu."

„Babi, kde má palazity? Ja ich chcem vidieť. On ich asi nemá."

Nemám. Nič nemám. Ani parazity, ani chorobu, ani mliečko, ... ale keď ešte trochu zamňaukám, aj mliečko bude. To si musím zapamätať!

Bola to zvláštna cesta. Nasadli sme do veľkej škatule, ktorá hučala horšie, než tie dve decká, keď sa hádali. Bál som sa.  Dievčatko ma držalo celý čas na kolenách a škrabkalo ma za ušami, to sa mi páčilo. Voňalo ako rozkvitnutá lúka. Celkom som zabudol, že už nikdy nesmiem zaspať. Keď som otvoril oči, opäť tam boli cudzie tváre, silné svetlá, vôbec som nerozumel, kde som a prečo mi naťahujú uši, labky, otáčali si ma, musel som sa brániť, ale ten jeden bol prefíkaný, poznal všetky moje ťahy, a po chvíli som prestal škriabať, nech to mám rýchlo za sebou. V jednom momente mi do papuľky vstrekol niečo ako požuté mäso. Bol som hladný, rýchlo som to prehltol a čakal som, že toho bude viac, ale nebolo. Škrabkal ma pod krkom, aj na hlave, keby vypli silné svetlo a vyvetrali ten čudný smrad, dalo by sa tam vydržať.

„Mimušo, zvládol si to na jednotku s hviezdičkou. Nasadneme do auta a odvezieme ťa k Babi. My s Alexom sa vrátime domov, ale budeme ťa chodiť navštevovať."

„Áno, každý deň za tebou budeme chodiť. Daj mi ho. Telaz bude sedieť na mne, ty si ho mala dlho."

„Netlač ho tak, nevidíš, že sa mu to nepáči? Chce ísť ku mne."

„Deti, pripútajte sa. Alenka, nechaj Mimuša Alexovi. Veď si sadnite ku sebe bližšie a môžete ho obaja  hladkať."

Dedo a Babi mali veľký dom. Trvalo mi niekoľko dní, kým som zistil, že schody vedúce nadol končia v  chladnom tmavom brlohu, kde okrem pavúkov boli len sudy a fľaše. Veľa fliaš. Viac ma bavili pavúky Boli rýchle, ale občas sa mi niektorého podarilo chytiť a zožrať. Dedo tam zvykol chodiť s iným dedom, trochu menším, volal ho Paľo. Nepáčil sa mi, smrdel ako ten tmavý brloh a niečo, čo som ešte nepoznal. Vyzeralo to ako suchá dážďovka. Videl som ho, ako si to dáva do pusy a potom vyberá, akoby sa nevedel rozhodnúť, či to má alebo nemá zožrať. Príšerne to smrdelo a na konci to malo červené svetielko, ktoré sa rozsvecovalo a zhasínalo podľa toho, či to dával dnu alebo von. Asi z toho naozaj  po malých kúskoch odhryzoval, keď už mu veľa neostalo, pokrčil to o múrik a odišiel. Chcel som to ochutnať. Priblížil som sa k miske, no skôr než som vyplazil jazyk, opálil som si ňufák.  Hneď som pochopil, prečo to nemohol zožrať naraz.

Oveľa radšej som chodil na poschodie. Neboli tam síce pavúky, ale bolo tam veľa škatúľ a mäkké koberce, o ktoré som sa rád obtieral. Dali sa na nich výborne brúsiť pazúriky. A ležať pred oknom, kde na mňa svietilo slnko. To sa mi páčilo. Aj pozorovať muchu na okne. Bola vysoko, mala šťastie. Slastne som sa natiahol na koberci a privrel som oči. Škoda, že len na chvíľu. Prišla Babi a vyhnala ma. Asi to bolo jej miesto na ležanie.   

Dedo a dedo Paľo sedeli na stoličkách za stolom, štrngali fľašami a pohármi a na stôl hádzali  malé obrázky. Vyskočil som na prázdnu stoličku a odtiaľ na stôl, no Paľo ma z neho hneď zhodil. „Ideš, potvora! Staraj sa o myši, nie do chlapských vecí!" Dedo Paľo sa chrapľavo zasmial. Škaredo som na neho zagánil, nech sa má na pozore, nabudúce mu to tak ľahko neprejde. Očividne môj veľavravný pohľad nepochopil. „Heš, ti vravím!," zaodŕhal ani starý kohút. Babi  z kuchyne volala, či už skončili s tými čertovými obrázkami, aby si prišli dať teplý koláč. Tvarohový. Nemal som chuť naťahovať sa s ním, radšej som sa prešmykol cez pootvorené dvere do kuchyne. Babi vždy myslela aj na mňa a trošku z tvarohu mi odložila do misky. Babi som mal rád. Keď ma už od behania boleli všetky labky a dostal som hlad, vedel som, že k nej mám dvere otvorené.

„Mimušo, poď, pôjdeme na trh. Seď a nevyskakuj. Kúpime cibuľu, cesnak a zemiaky. Spravíme si  Gromperekichelcher, čo povieš?"

Čo som mal povedať? Nevedel som, čo sú gromperekišky. Ale na trh som chodil rád. Bicykel som už poznal, sedel som, ani mi nemusela pripomínať, že nemám vyskakovať. Ľudia si vraj myslia, že mačky majú deväť životov. Taká blbosť! Keby len vedeli, koľko mačiek leží v priekopách pri ceste a ako sa na nich pasú vrany. Veď hej, aj tie musia niečo žrať. Ale prečo práve mačky? Je to odporná predstava. S vranami sa nebavím. Keď sa priblížia, ignorujem ich. Ale aby bolo jasné, že ja nie som na žranie, vystriem uši a nahrbím chrbát, to na nich väčšinou zaberá. Nie sú hlúpe. Až na ten jedálny lístok.

Na trhu nikdy nebola nuda. Rád som pozoroval ľudí, niektorí stáli za stolmi naloženými zeleninou a ovocím, rozprávali sa s inými ľuďmi, do papierových vrecúšok im sypali tam z čerešní, tam z marhúľ. Najviac sa mi páčil stôl s kvetmi, ale tam sa Babi nikdy nezastavovala. Na chvíľu prestala tlačiť bicykel a s niekým sa rozprávala. Tá osoba mala veľmi nepekný hlas. Piskľavý, myšací. Pozrel som na Babi, ale nezdalo sa, že by sa plánovala posunúť ďalej, tak som sa rozhodol. Žiadne auto na okolí nebolo. Predné labky som zaprel o košík na bicykli a vyskočil som. Dopadol som na všetky štyri, ani to veľmi nebolelo. Odkedy som podrástol, skákanie z múrov sa stalo mojou záľubou. Prekliesnil som si cestu pomedzi ľudské nohy. Nikde naokolo som nevidel žiadnu ďalšiu mačku. Ľudia sú inak veľmi nevšímaví, jeden do mňa narazil a ani sa neospravedlnil. Prešmykol som sa medzi vedrami naplnenými farebnými kvetmi. Voňalo to tam tak intenzívne, že sa mi na chvíľu zakrútila hlava. Už som vedel, že ľudia všetkému dávajú meno. Ja som kocúr, ale som aj Mimušo a toto sú kvety a aj tie majú meno, ale nevedel som aké. Zato farby som už poznal. Alenka ich učila mňa a Alexa, mali sme ju volať pani učiteľka. Povedala, že nám dala obom včielku. Žiadnu som nevidel, ale nevadilo mi to. Včiel sa bojím. Raz ma jedna poštípala a odvtedy sa im vyhýbam. Ale farby som si zapamätal. Vo vedrách boli červené, ružové, aj biele kvety. Niečo, čo vyzeralo ako žlté, alebo zelené, to som si nebol celkom istý. Tie ani veľmi nevoňali. Presunul som sa k vedru s bielymi kvetmi. Páčili sa mi najviac zo všetkých. Asi preto, že aj ja som bol biely. Voňali lepšie ako ja, tak som sa začal oblizovať, nech zo seba zlížem pach ulice. Vtom som začul Babi, ako kričí moje meno. Poznal som ten tón hlasu. Tak volala občas na deda, viackrát na deti, keď ich už dlhšie nebolo počuť. Chcel som ešte chvíľu ostať medzi kvetmi, no jej hlas sa vzďaľoval. Radšej som ju išiel hľadať, aby sa nestratila.

Keď sme sa vrátili domov, všetko sa zomlelo tak rýchlo. Babi kričala,  nevedel som, čo sa deje. Prekĺzol som dnu do domu a videl som, ako kľačí pri schodoch nad otvorom do brlohu.

„Mimušo, teraz nie, nezavadzaj. Kde som dala telefón. Áno, stodvanásť. Zdvíhajte, preboha, zdvíhajte!" Kým Babi kričala, prešiel som ku schodom. Ležal tam dedo a z hlavy mu tiekla krv. Bola červená. Prekvapilo ma to, nikdy predtým som o krvi nepremýšľal ako o červenej. Dedo pískal, nič nehovoril, len jeho ústa vydávali zvláštne ľudské zvuky. A potom pískalo niečo iné, oveľa hlasnejšie, nič hroznejšie som ešte nepočul. Chcel som sa pred tým zvukom ukryť, utekal som hore, aj keď som vedel, že sa to Babi nebude páčiť. Vyskočil som do prvej škatule, do ktorej som narazil. Vnútri bolo naukladané oblečenie. Čakal som tam naježený, kým to strašné pískanie neprestalo. Z domu sa ozývalo veľa iných zvukov. Babin hlas znel úplne inak, ako som ho poznal, celkom nové hlasy, dupot nôh, dverí. Odrazu nastalo ticho. Opatrne som vystrčil zo škatule uši, potom nos, nič podozrivé som nevidel, tak som vyskočil a prešiel ku oknu. Vonku stálo veľké auto. Biele a na ňom svietilo modré svetlo. Videl som, ako v tom aute zmizla Babi. Zľakol som sa. Utekal som dolu schodmi, no dvere boli zatvorené. Aj dvere na kuchyni. Prešiel som k miske. Boli tam len zvyšky jedla, ktoré mi Babi pripravila ráno. Rýchlo som ho zožral, plné brucho ma vždy dokázalo upokojiť. Veď Babi sa určite  čoskoro vráti. Vyskočil som na jej kreslo, kde sedela každý večer a škrabkala ma na hlave. Voňalo ako tvarohový koláč. Zaboril som si nos celkom dovnútra a zaspal som.

„Bude v poriadku, Mimušo, neboj sa o neho, bude v poriadku. Ty si môj zlatý kocúrik, chvíľu tu budeme sami, ale neboj sa, Tiborko sa k nám vráti."

Nevedel som, kto je Tiborko, ale bol som rád, že sa vrátila Babi. Bola bledá, vyzerala ako ja po prelovenej noci, unavene. Umyla mi misku a naliala čerstvé mlieko. S chuťou som ho vypil, bol som už naozaj hladný. Babi sedela v kresle. Vyskočil som jej na kolená a ona si ma pevne pritisla na hruď. Bolo to čudné, ale odrazu som mal mokrú srsť. Zodvihol som hlavu, aby som zistil, či si mám hľadať skrýšu pred dažďom, no nepršalo. Len jej tvár bola mokrá. Usmiala sa na mňa a vzdychla si. Zavrel som oči. Všetko bolo tak, ako má byť.

O pár dní sa Babi stále usmievala. Pozoroval som ju, ako behá po kuchyni. Nosila na stôl zemiaky, cibuľu, páčilo sa mi, ako všetko okolo nej cinkalo a buchotalo. Prišiel aj dedo Paľo. Babi mu rozprávala o Dedovi. Pochopil som, že Dedo aj Tiborko sú jeden človek. Zrazu bolo všetko Tiborko sem, Tiborko tam, aj mi ten rozruch okolo neho začal prekážať. Predsalen, nebolo nám s Babi samým zle. Ale podstatné bolo, že sa tešila a už od rána ma kŕmila a hladkala.

„A naozaj nemám pre neho ísť? Však ja pôjdem, veď vieš, len ty si povedz."

„Veď ti vravím, že ho privezú. Syn mi už volal, už má všetko zbalené, čakajú na primára. Uhni sa kúsoček."

„Čo stále beháš? Čo chystáš?"

„No čo asi, Gromperekichelcher! Tiborko ich má najradšej."

„Ja ti furt neviem, čo vy na tých zemiakoch vidíte. Kus mäsa si mu mala navariť."

„Vidíš, skoro by som zabudla. Dobre, že spomínaš mäso. Vyberieš, prosím, z komory konzervu a vysypeš ju Mimušovi do misky?"

„Ešte aj ten kocúr má lepšiu žranicu, než vy."

„Čo hovoríš? Nepočujem, hučí tu digestor."

„Reku, pozor na tie placky, nech ich nepripáliš, jak minule!"

„Čo to táraš? Hybaj už. A nie aby si zase prišiel na karty, Tiborko musí pár dní oddychovať."

„Dobre, dobre. Len nech oddychuje. Však ty sa neboj a zavolaj, ak by si chcela s niečím pomôcť."

Babi stála pri sporáku a na železnú misku hádzala kôpky niečoho žltého. Alebo zeleného. Vôňa grompešiek sa mi páčila. Stál som pri stole a čakal, kedy mi dedo Paľo naplní misku. No on položil konzervu na stôl a odrazu tľapol Babi po zadku. Babi sa otočila a vystrčila na neho ruku, akoby ho chcela poškriabať. Zľakol som sa, že jej chce ublížiť. Teraz som bol jediným pánom v dome, musel som s ním urobiť poriadok. Vyskočil som, no on sa uhol a ja som dopadol na tanier s grompošíkmi a ten spadol na zem. Mrzelo ma to. Videl som na Babi, že sa hnevá. Dedo Paľo prešiel aj s dlhým pardóóón ku dverám.  Podišiel som ku nej a trošku som sa jej poobtieral o nohu. Uznala, že to nebola moja chyba. Vzala zo zeme guľatú gromperešku a kúsok mi podala. Bola teplá, voňavá. Celkom chutná. Aj tak mám radšej mäso. Paľo je starý somár. To povedala Babi. Nezvyknem nadávať do zvierat, mám predsa vzdelanie. Ale vie, že kus mäsa je kus mäsa. To sa mu musí uznať. Zaboril som ňufák do misky. Babi sa vrátila ku sporáku a hádzala naň ďalšie kôpky na gramporešáky. Začal som sa na Tiborka tešiť. Byť pánom v dome nie je labu lízať.   

 

Ak sa vám poviedka páčila, poteší ma, ak ju zdieľate, alebo kliknete na karmu...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?