Pretože existuje len jedna skutočná pravda

Autor: Adriana Boysová | 28.7.2019 o 9:00 | (upravené 28.7.2019 o 11:13) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  276x

Poviedka nielen na nedeľu:    Sedel na schodoch pred domom, tak ako voľakedy. Bolo to jeho obľúbené miesto. Ukrytý pred ostrým jarným slnkom pod oranžovou pergolou, ktorá sa farebne vôbec nehodila k domu.

Všimla som si, že vybledla. Zvláštne, doteraz som tomu nevenovala pozornosť. Ale spôsob, ako na neho dopadalo svetlo, a odrážalo sa od jeho tmavej tváre, ma upozornil na to, že aj táto vec, malá a vlastne nepodstatná, sa zmenila. Snažila som sa ho ignorovať. Akoby tam ani nebol. Ale prsty ma prezradili. Vytiahla som z kabelky kľúče a tie mi vypadli. Vyskočil, aby ich zodvihol, no bola som rýchlejšia. Vopchala som kľúč do zámky. Kľučka na dverách bola ovisnutá, ako plné steblá pšenice.

„Stále si ju neopravila?"

Necítila som potrebu odpovedať. Ani hovoriť zdvorilostné frázy. Vošla som dnu, chladný vzduch mi  pohladil mokré čelo. Na toto ročné obdobie bol nezvyčajne horúci deň. Nezavrela som za sebou, vedela som, že ma bude nasledovať aj bez pozvania. Vošli sme do kuchyne, hneď si sadol za stôl na svoje miesto. Vlastne to už dlho nebolo jeho miesto. Nebolo nikoho. Chvatne som začala spratávať zo stola riady po raňajkách. Odkedy som žila sama, nezáležalo mi už toľko na poriadku. On len sedel a nič nehovoril. Poukladala som tanier, šálku a príbor do drezu k ďalším špinavým riadom a začala ich umývať. Teplá voda a voňavý gél na riady ma vždy vedeli upokojiť. Dýchala som zhlboka a nahlas. Poznal ma a doprial mi pár minút sofrologických cvičení. No nie dostatočne dlho.

„Máš šraubovák?"

„Tam, kde vždy," odvetila som bez toho, aby som sa čo i len náznakom obrátila od tečúcej vody.

Vstal s hrmotom. Všade, kde sa zjavil, ho bolo počuť najviac na svete. O chvíľu sa vrátil s debničkou plnou náradia, ktoré kedysi nakúpil v Hornbachu. Kľakol si k ovisnutej kľučke pri dverách, akoby to bol hlavný, jediný dôvod, prečo prišiel.

Bola som hladná. V chladničke okrem vajíčok, kúska syra a zabudnutej fľaše vína nič viac nebolo. Kým doťahoval uvoľnené šrauby a olejoval zámky, rezko som rozbila všetky vajíčka do misky, osolila ich a vyliala na rozpálenú panvicu. Maslo nebolo, musel stačiť slnečnicový olej. Pred dokončením som omeletu posypala nastrúhaným syrom.

„Dáš si aj ty?"

Neviem, prečo som tú otázku položila. Zdala sa mi rovnako absurdná, ako jeho prítomnosť v dome. V našom dome. Z ktorého odišiel. Ale už bola vonku a on nezaváhal ani na okamih s odpoveďou, akoby len na to čakal.

„Veľmi rád. Hotovo. Kľučka je ako nová. Ak by si čokoľvek potrebovala dotiahnuť, alebo naolejovať, netráp sa s tým sama, zavolaj mi."

Stisla som pery. Dotiahnuť a naolejovať. Celý môj mechanizmus zvaný telo potreboval dotiahnuť  a naolejovať. Cítila som sa stará, vyšúchaná a zhrdzavená. Mechanicky som prestrela pre dvoch, on si umyl ruky a sadli sme si k jedlu. Ako za starých čias. Lenže toto boli nové časy. Ešte som si na ne nestihla zvyknúť. Myslím, že ani on nie.

„Chlieb nemám. Ale v chladničke je víno."

Vstal a priniesol z obývačky dva poháre na biele víno. Otvoril chladničku a obom nám nalial. Víno už bolo zvetrané.  Jedli sme mlčky.

„Je to dobré," prerušil štrngotanie príborov s plnou pusou.

Nevládala som viac predstierať, že je mi jeho prítomnosť ľahostajná.

„Načo si prišiel?" Po prvýkrát, odkedy vošiel do domu, som na neho pozerala priamo. Díval sa do taniera, ukázal na plné ústa. Hral o čas. Neuhla som pohľadom. Konečne dožul.

„Chcem, aby si to počula odo mňa."

„Počula čo?"

„Lila. Volala sa Lila."

Nerozumela som. Kto sa volal Lila? Ale z toho, ako to vyslovil, som vedela, že je to vážne. Neprerušovala som ho.

„Moje dievčatko. Naše dievčatko. Prepáč, nemyslel som  naše," ukázal na mňa a na seba a po tom prázdnom geste sa odmlčal. Konečne zodvihol oči od taniera a pozrel sa na mňa. Boli plné bolesti. Nekonečného smútku. Oveľa tmavšie, než som si ich pamätala. Roztriasli sa mi ruky, nedokázala som ich ovládať, tak som ich nasilu strčila pod stehná, no i tak som cítila, ako vibrujú a kovová obrúčka, ktorú som ešte stále nedokázala odložiť, vyťukávala na drevenej  stoličke hlučné staccato.

 

         Všade, kam som sa pohla, som cítila jeho prítomnosť. Sadla som si na trávu. Bolo to naše miesto. Iba som prižmúrila oči a videla som otlačenú trávu, ktorú vyležali dve telá túliace sa k sebe. Bála som sa, že ak ich celkom zavriem, dotkne sa ma. Naširoko som ich otvorila a obzrela sa. Pod horou ležali úzke kmene popadaných stromov, vytŕčali z čiernoty ako predĺžené tiene dlhých prstov, ktoré sa ku mne načahovali a pokúšali sa ma schytiť. Odrazu sa z hory vynorila líška. Bola malá a chudá. Zastala, akoby premýšľala, čo so mnou. Cítila som sa ako malý Budulínok, premkol ma strach. Mohla byť besná. A potom som ju uvidela. Vyšla spoza stromu. Celkom pomaly, opatrne urobila pár krokov a zastala. Mala čierne mandľové oči a jej snedú tváričku lemovali jemné kučierky. Na sebe mala žlté šaty. Na pozadí tmavého lesa svietila ako veľká púpava. Zamávala som jej. Ona sa usmiala a utekala naspäť do lesa. Líška sa medzitým stratila. Vôbec som si nevšimla, kedy a kam zmizla. Rozrušila ma prítomnosť malého dievčatka, no nezdvihla som sa a neutekala som za ňou. Nebolo to prvýkrát, čo som ju videla.

Boli časy, keď sme tu ležali jeden na druhom, spotení, prepletení ako listy plamienka, ktorý sme spoločne zasadili pred bránou do domu, veriac v rozprávku o tom, ako náš vzťah bude kvitnúť a zaplní každú škáru nášho bytia nekonečnou láskou. Bol všetkým, čo som potrebovala k životu. Ja som bola všetko, čo potreboval k životu. Tak sme to cítili, nemala som žiadne pochybnosti. Žili sme jeden pre druhého, nepotrebovali sme ani papier na vzťah. Prsteň na ľavý prstenník som si vyprosila len preto, aby mi ostatní muži dali pokoj. Väčšinou to fungovalo. Malý kovový repelent.

Rozprávku o dievčatku s mandľovými očami začal on. Ležali sme na našej lúke pod horou, steblá suchej trávy nás pichali do obnažených tiel, uložená v priehlbine jeho podpazušia som sa cítila dokonale šťastná. Jeho túžba po dieťati mnou prenikla okamžite, ako ju prvýkrát vyslovil. Zaplnil ma celkom po koniec, vyplnil každú škáru môjho lačného tela  životodarnou miazgou a potom znova a znova a ešte večer a nasledujúci deň a aj v ďalšie dni, týždne. Ubiehali mesiace, počas ktorých sme zabiehali do čoraz väčších detailov o tom, aká bude, kam pôjde do školy, na aké krúžky ju budeme voziť. Keď sa v spomienkach vraciam k tomu obdobiu, neviem, čo sme jedávali, s kým sme sa stretávali, nespomínam si, čo sme riešili v práci, pamätám si len horúce dni a noci naplnené túžbou a láskou. A potom smútok, ktorý sa nás každý mesiac zmocnil, keď radostná správa opäť neodznela. Vtedy to prišlo, nevinná pozvánka. Na stretnutie so spolužiakmi po pätnástich rokoch od ukončenia strednej školy. Vlastne to ja som ho presvedčila, aby išiel. Odkedy sa s otcom presťahovali, väzby na spolužiakov sa stratili. Ostalo po nich pár fotiek, spomienok na prvé lásky, rebelstvá, boje za ideály, ktoré v tom čase boli dôležitejšie než čokoľvek iné na svete, dôležitejšie než dobré známky a osemhodinový spánok a prísun kvalitných živín pre správny vývin dospievajúceho organizmu. Nechcel ísť. V práci sa konsolidovalo, v našej záhradke prebiehala rastová horúčka, každučký deň sme zbierali koše sliviek, oberali maliny, cukety, uhorky, hrozno, po večeroch som ich zavárala do horúcich sklenených pohárov, džemovali sme a sirupovali. Tešila ma tá plodnosť vôkol nás. Upevňovala ma v presvedčení, ani raz som nezapochybovala o tom, že ja, my, že by sme mali byť výnimkou. V ten víkend som mala plodné dni. No i tak,  dlho som neváhala a kúpila som mu letenku. Veď tie tri dni utečú ako voda a on bude mať po čase príležitosť vidieť matku. Hoci, nebola som si istá, že práve po tom túžil. Nerozprával o nej veľa. Ja som sa nepýtala. Po rozvode rodičov sa rozhodol, že ostane s otcom a ona mu v tom nebránila. Cítila som, že tá rana sa stále celkom nezahojila. Načo stúpať na otlak.

Keď sa vrátil, bol iný. Pripisovala som to únave po náročnom víkende. Spomenula som si na článok, ktorý som kedysi dávno čítala v novinách. Vraj je jedno, koľko rokov uplynulo od posledného stretnutia so spolužiakmi, pri stretnutiach po rokoch sa automaticky vraciame do rovnakých úloh a vzťahov, z ktorých sme vystúpili spolu s koncoročným vysvedčením. Nehovoril mi detaily. Iba to, že veľmi veľa pili, niektorí sa úplne zmenili, iní vôbec, veľa si toho nepamätá, lebo veľa pili, bolo to krátke a intenzívne, len keby toľko nepili. Nenaliehala som. Po pár dňoch sa veci vrátili do normálu. Alebo to bolo len zdanie? O tom, čo sa stalo, som sa dozvedela až oveľa neskôr. Od jeho matky.

Jedného dňa niekto zazvonil pri dverách a keď som otvorila, stála v nich žena. Nepoznala som ju, no aj tak, niečo na nej mi bolo povedomé. Bola veľmi nízka, mohla mať len niečo cez stopäťdesiat centimetrov a päťdesiat či šesťdesiat rokov. Jej oči boli mladistvé, no tenké pery jej lemovalo množstvo malých vrások, ktoré jej ničili kontúru pier a robili ju oveľa staršou.

„Vy musíte byť Kristína," zahlásila s istotou, ktorú nebolo možné spochybniť. Usmiala sa na mňa, akoby na ospravedlnenie strohého začiatku našej interakcie, a ja som jej úsmev opätovala. „Som Oliverova mama. Ešte sme nemali tú česť stretnúť sa." Prekvapilo ma, že sa tu zjavila len tak, bez toho, aby mi Oliver niečo naznačil. Možno ani sám nevedel o jej návšteve. Pozvala som ju dnu, dychtivá spoznať ženu, ktorá porodila môjho muža.  Odmietla vojsť do domu, tak sme si sadli do altánku na dvore. Vytiahla z kabelky cigarety a ponúkla ma. Slušne som odmietla. Pokrčila plecami a zapálila si. Začala som tušiť, že nepôjde o priateľskú návštevu. Roztriasli sa mi ruky ako vždy, keď som znervóznela. Strčila som ich pod stehná, aby si nič nevšimla a opýtala sa, či jej môžem ponúknuť niečo na pitie. Namiesto odpovede len vyfúkla dym ponad ľavé plece a spustila. O stretávke zo školy a veľkej láske. O tom, že Oliver a ona, volala ju Klaudia, si boli súdení, ale jej rozvod s manželom zmenil chod vecí. „Mali spolu sex. Len raz." Začala som strácať niť rozhovoru. Teda jej monológu, zjavne nečakala, že sa nejako zapojím. „Ale aj to stačilo na to, aby Klaudia oťarchavela." Áno, presne takto to nazvala. Oťarchavela. Pre ňu to bolo jasné znamenie, že k sebe patria. „Oliver sa musí vrátiť a postarať sa o ňu. O ich ešte nenarodené dieťa. Pretože existuje len jedna skutočná pravda. A tá pravda je Boh." Ona zhrešila s iným mužom a dopustila, že jej manželstvo sa rozbilo, a preto musí dať veci do poriadku. Už si svoje odtrpela a nedovolí, aby ju hriech opäť odviedol od pravdy, od Boha. S Oliverom už hovorila. „Nechápe, čo sa stalo, ale na tom viac nezáleží. Musí urobiť to, čo je správne. Chápete, Kristína? Nemôžete mu v tom brániť. Tu ide o viac!, " vykríkla. „Ide o dieťa, o boží dar!"

Vypýtala som si od nej cigaretu. Naposledy som fajčila pred rokmi, zrejme na nejakom školskom žúre, vlastne som nechápala, čo ma k tomu viedlo. Azda náhle presvedčenie, že ak budem v niečom ako ona, vyberie si mňa? Konečne sa na mňa pozrela. Jej oči, rovnako hlboké čierne oči, aké mal môj muž, na mňa pozerali akoby cez sklo. Chladne, nezúčastnene. Bolo jasné, na koho je strane.

Potiahla som si len dvakrát. Cítila som, že dym mi zapĺňa pľúca i hlavu, no nechcela  som sa pred ňou rozkašľať. Potlačila som slzy, vydýchla som štipľavý dym a prudko som vstala. „Prepáčte, ale myslím, že by ste mali odísť."

Neprotestovala. Vstala, upravila si záhyby, ktoré sa jej naskladali na čiernej sukni a bez slova odišla. Videla som, ako za sebou zavrela bránku. Úplne pokojne, nehlučne. Počula som zvuk štartujúceho auta a potom pravidelný rytmus motora, ktorý sa vzďaľoval až celkom ustal. Vtedy to na mňa doľahlo. Jej slová mi začali dávať zmysel. Odhodila som cigaretu pod stôl a usedavo som sa rozplakala. Musela som niečo urobiť. Lenže čo? Čo ak už bolo neskoro? Neskoro pre nás, neskoro pre naše dievčatko? Niekto tam hore sa rozhodol, že nám prekope životy a odo mňa sa očakáva, že to mlčky prijmem, lebo je len jedna pravda. Pravda božia. Prišlo mi to smiešne a začala som sa hystericky smiať. Smiala som sa až tak, že som spadla zo stoličky a tam, na teplej drevenej podlahe altánku, ktorú sme len pred mesiacom natreli lakom proti škodcom, som ostala ležať ako zranené zviera, v kŕčoch, zadúšajúc sa sopľom a slzami.

Oliver sa odsťahoval. Veľa sme toho nenarozprávali. Opäť som bola tá, čo sa nepýtala, čo netlačila. Cez deň sa to dalo zvládnuť. Hneď po práci som sa obliekla do starých riflí a pustila som sa do polievania, strihania, zberu, zavárania. Netrápilo ma, že som na tú prácu ostala sama. Bolo to tak lepšie, kým bolo čo robiť, nemyslela som na neho. Neexistoval. Ale noci boli nekonečne dlhé. Rýchlo som si zvykla na tabletky na spanie. Ležala som na veľkej posteli pre dvoch ponorená v úplnej tme s očami upretými na neviditeľný strop. Čakala som na sen. Často sa mi sníval ten istý. O tom, ako sedíme na verande, ja pijem kávu a on naháňa naše dievčatko po záhrade. Ona výska, kričí nie, ale žiari šťastím. Má žlté šatôčky po kolená a dlhé vlásky, ktoré za ňou poletujú a lepia sa jej na čielko. Pozerám sa na nich, cítim, ako zo mňa vyviera láska, no oni si ma nevšímajú. Akoby som tam ani nebola, som len nemý pozorovateľ. Ten sen ma vždy rozrušil.

Zima bola zlá. Záhrada spala a ja som mala pocit, že som na tom rovnako. Rodičia aj sestra si u mňa podávali kľučku, striedali sa v kontrolných návštevách, či a ako žijem. Nezazlievala som im to. Ale nemala som záujem vysedávať s nimi a zúčastňovať sa na prázdnych rečiach o tom, čo beží v telke a čo plánujú robiť cez víkend. Ja som mala iba jeden plán. Prečítať všetky knihy, ktoré sme mali v knižnici. Raz dávno, asi tak pred dvestopäťdesiatimi rokmi a možno ešte skôr, sme na stieracom lóse vyhrali sto eur. Bolo to v kiosku hneď vedľa antikvariátu a z nejakého bláznivého nápadu sme sa rozhodli, že si za ne kúpime knihy. Predavač v rokoch sa pripojil k našej spochabenosti, zbehol do skladu pre krabice a pomáhal nám vyberať základ spoločnej knižnice. Ovídiove básne, Tatarkova Panna zázračnica, Meno ruže aj Gričská čarodejnica, Zolova Nana, Hrabalove Hovory lidí a Šikulova kniha Možno si postavím bungalow, Ezopove bájky, Hlava XXII, Tri gaštanové kone, Údolie bábik, životopis Alberta Eisteina aj Charlesa Chaplina, rozprávky Karla Čapka a Bendovej Osmijanko. Bolo ich oveľa viac, ani sme všetky nevládali uniesť, Oliver sa po ne musel vrátiť nasledujúci deň.

Všetky knihy som vyložila z police von a zoradila som ich nanovo, podľa spisovateľov od A po zet. Nevyzeralo to tak pekne ako v časopisoch o bývaní, ale mne sa ten knižný miš-maš páčil, mal svoju logiku. Potrebovala som dostať do života systém. Bolo toho viac, než som za jednu zimu mohla prečítať, čo bolo dobre. Hľadala som dlhodobý plán. A potom prišla jar a s ňou práca v záhrade.

 

         „Bol to hydrocephalus. Matka sa z toho zrútila. Brala to ako vlastné zlyhanie, stále rozpráva o tom, že ju Boh trestá za smilstvo. Klaudia sa so mnou odmieta rozprávať. Odišla načas k rodičom. Vyhodila ma. Je to jej byt, vždy som tam bol cudzincom." Počúvala som ho pozorne. V hlave mi dokola vírila jedna jediná otázka, čo odo mňa chce? Akoby ju počul. Ticho hlesol: „Chcem sa vrátiť. Domov. K tebe domov."

Prosil o odpustenie. Kľakol si, objímal mi nohy a hlavu si položil do môjho lona. Cítila som, že sa trasie. Pohladkala som ho po vlasoch. Čo som mala povedať? Nejakú múdrosť o zlepenom krčahu? Mohla som zo seba dostať všetky škaredé nadávky, ktoré poznám. Vysmiať sa mu a zasyčať niečo hnusné, čo ma s odstupom času bude bolieť viac než jeho. No nič také som nepovedala. Nežne som mu odtisla ruky a vstala som. Spratala som zo stola poháre a  taniere z dojedenej omelety, naukladala som ich do drezu a pustila som teplú vodu.

„Nič mi na to nepovieš?"

Chvíľu som mlčky umývala riad napenenou špongiou. Počula som, ako vstal a smeroval k dverám. Skôr než ich zavrel, som vykríkla, azda hlasnejšie, než som mala, ale na tom aj tak nezáležalo: „Pod strechu sa nasťahovala kuna. Čo s ňou urobíme?"

 

Ak sa vám poviedka páčila, poteší ma, ak ju zdieľate, alebo kliknete na karmu...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?