Ako vonia Edinburgh?

Autor: Adriana Boysová | 6.6.2019 o 13:58 | (upravené 6.6.2019 o 16:06) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  443x

Keď sa dva krát dvaja rodičia rozhodnú na pár dní zveriť päť detí vo vekovom rozpätí siahajúcom od škôlky po strednú školu starým mamám, šikovný scenárista poľahky vysype z rukáva niekoľko verzií, ako sa príbeh bude vyvíjať ďalej.

Vo štvorici po opici, zámena manželiek, ba ani únos babičky sa však nekonali. Dokonca aj obe lietadlá pristáli bezpečne mimo vodných hladín, takže to bol napokon celkom obyčajný únik od všednosti života rodičov unavených pendlovaním medzi prácou, vzdelávacími ustanovizňami, sporákom a od nespočetných povinností.

Vykročenie z reality sprevádzali pevné objatia, zaslzené oči a stres, lebo ak sa dieťa rozhodne, že sa zamkne v práčovni a až tam zistí, že sa nevie odomknúť, tak zásadne si to naplánuje päť minút pred odchodom rodičov na letisko. Chvíľu trvalo, kým sme spoločnými silami prekonali odpor železa a stabilizovali tep srdca natoľko, aby sme boli schopní hodiť kufre do auta a všetko ostatné za hlavu. Leteli sme ako opreteky na letisko, priamy let na trase Luxembourg – Edinburgh nerátal so žiadnym meškaním. O pár hodín sme si už prestavovali hodinky, vietor nám rozcuchával vlasy, jemný dážď mokril topánky, s kufrom v ruke sme preskakovali kaluže a nevychádzali z údivu nad konverzáciou dvoch dám stojacich znudene pri vstupe do letiskovej haly, ktoré spokojne konštatovali, aké je v ten deň dobré počasie. Za pár dní sme pochopili, čo mali na mysli. Škótske leto je už také, bláznivé.

Zhlboka sme sa nadýchli a rozhliadli sa vôkol seba. Ako vonia Edinburgh? Vlhkým machom, sviežim morom, teplom sálajúcim z vlnených tartanových šálov, štipľavou drevitou vôňou zlatistej whisky, rozkvitnutými lúčnymi kvetmi a bylinkami vysadenými v mestských záhonoch, človečinou a tiež vyprážanými rybami a hranolčekmi, ktorých vôňa sa vám zahryzne do každého trička. Ak si pribalíte viac tých s dlhým rukávom, neobanujete. Hoci tým dáte jasne najavo, že ste inokrajci, miestni sú otužilci. Povrch mesta je dielom sopečnej činnosti i ľadovca a vetry sa tu točia všetkými smermi bez ohľadu na ročné obdobie.

Nevideli sme všetko, za štyri dni sa to ani nedá, no bolo toho tak akurát. Edinburghský hrad rozprestierajúci sa na vrchole Royal Mile is a must – síce je preplnený turistami a po jeho prehliadke máte pocit, že miesto nablýskanej slávy panovníckych rodov odhaľujete skôr staré kasárne, no je tu niekoľko zaujímavostí, pre ktoré sa vám oplatí prísť. A čo sa rozhodne oplatí je kúpiť si lístok vopred cez internet a privstať si na prvú rannú prehliadku. Nielenže sa vyhnete radám pri pokladniach, ale tiež ušetríte pár libier, ktoré radšej venujte všadeprítomným muzikantom vyhrávajúcim z plných pľúc, či skôr líc, na gajdách. Ak sa vám cestou k hradu zdalo, že okolité budovy tam stoja mnoho storočí, vedzte, že tá najstaršia v meste, kaplnka svätej Margaréty, sa nachádza priamo v areáli hradu a jej základy boli postavené už v 12. storočí.

Výhľad z hradného kopca je aj napriek nízkym oblakom fotogenický alebo žeby práve kvôli nim? Rovnako tak aj obrovské delá ukryté za hradbami. Vojenské múzeum ponúka zaujímavý pohľad do histórie bojov za i proti Anglicku, vystavené korunovačné klenoty sa aj po rokoch krásne lesknú a ak vám stačí prečítať si informácie o ich pôvode na internete, preskočte dlhú radu smerujúcu do Dávidovej veže a zaraďte sa do radu hneď vedľa národného memoriálu venovanému vojnovým obetiam. Z hradu naše kroky smerovali do spletitých uličiek starého mesta. Pokoj od rušných davov sme našli na cintoríne pri kostole Sv. Cuthberta. V bludisku prastarých náhrobných kameňov a zelene sa ukrývajú osudy mnohých tých, ktorí tu žili stáročia pred nami. Miesto strohých odkazov kamene naznačujú ich životopisy, opisujú pamätihodné udalosti, aj prejavy lásky. Predstavovala som si, ako asi vyzerala Eleonora, žena ctihodného Williama, ktorej exemplárna dobrota, skromné spôsoby a mimoriadne porozumenie sú od roku 1800 navždy zapísané v kameni.

Pod hradom sa nachádza aj turistami často vyhľadávaná atrakcia, Camera Obscura, trošku pripomínajúca slovenskú Tricklandiu. Určite ju navštívime, keď sa sem raz vrátime s deťmi. Rovnako tak slávnu kráľovskú jachtu Britannia, ku ktorej sme sa preštrikovali dlhými uličkami z centra smerom k moru v sprievode šedých veveričiek. Tie postupne vytláčajú z fauny pôvodné veveričky červenej farby. Aj napriek snahe vlády znížiť ich počet cestou konzumácie ich mäsa sa táto bojová taktika zatiaľ nestretla s veľkým úspechom. Šedá v Edinburghu vyhráva na všetkých frontoch. Jej paletu rozbíja všadeprítomná zeleň a vynaliezavosť miestnych, ktorí neváhajú vymaľovať schodisko na červeno, dvere na modro a odkvapovú rúru ozdobiť zlatými ornamentmi.

Ak sa radi kocháte okolím, určite neobíďte Calton Hill. Dominuje mu škótsky Národný monument, pôvodne stavaný s úmyslom uctiť si minulosť a inšpirovať budúci heroizmus škótskeho ľudu. Avšak krajine došli peniaze a ako hovoria Škóti z veľkej pýchy ostala na kopci len veľká hanba. Keď sa však povznesiete nad nedokončeným pátosom stavby zistíte, že má niečo do seba. Za stĺporadím sa týči zvlnené Arturovo sedlo a pred ním celé mesto ako na dlani. Obrázky ako z pohľadnice ponúka aj štvrť opisovaná často prívlastkom bukolická, Dean village. Je milá a malá. Svižnou chôdzou sme ju zdolali za menej než tridsať minút.

Smartfón jasal nad počtom krokov, ktoré sme každý deň odchodili po kopcovitom Edinburghu a moje telo zatúžilo po komfortnejšom spôsobe dopravy. Nasadli sme teda na autobus číslo 37 a po štyridsiatich minútach cesty sme vystúpili na zastávke Original Rosslyn Hotel, vzdialenej päť minút chôdze od Rosslynskej kaplnky z 15. storočia, ktorá pred pár rokmi zažiarila v závere filmu Da Vinciho kód. Vďaka záujmu Hollywoodu o kaplnku, ktorá mala byť pôvodne taká veľká, aby ju bolo vidno z akéhokoľvek miesta v Edinburghu, začali prúdiť do Rosslynu peniaze a turisti a kaplnka sa postupne začala vracať do pôvodného stavu. Nebolo to ľahké, škótska reformácia nemala porozumenie pre katolícke bohoslužby, a tak bola kaplnka na dve storočia uzavretá pred svetom a stavba bez okien chátrala. Ak sa rozhodnete navštíviť ju, určite si počkajte na výklad zanietených sprievodcov, príbehy o koňoch ustajnených v svätostánku, žiarlivom vraždiacom majstrovi, či dôkazoch o objavení Ameriky pred Kolumbusom, sú krásnym dedičstvom škótskej orálnej histórie.

Do odletu nám ostávalo už len pár hodín. Zatúlali sme sa do Škótskej národnej galérie portrétov, veľkolepej budovy z červeného pieskovca, ktorá ako prvá na svete bola postavená s cieľom vybudovať galériu portrétov. Kam sa len pohnete hľadia na vás tváre, známe i celkom neznáme, starodávne portréty členov kráľovských rodín i moderné portréty umelcov, politikov, športovcov a obyčajných ľudí v najrôznejších pózach. Ak vás ich pohľady omrzia, oddýchnite si v kaviarničke na prízemí galérie, v čase obeda tam výborne varia.

V Edinburghu sa ľahko zabúda na čas. Kdekoľvek sa vydáte, vaše zmysly dostanú zabrať. Drahé butiky v nákupných centrách striedajú skromnejšie obchodíky vtesnané do budov z minulých storočí, malé kaviarne a reštaurácie prinášajú známe i nové chute z celého sveta. Zablúdili sme do Papii cafe v blízkosti Queen street a kvôli ich skvelej káve a výborným vajíčkam servírovaným na takom množstve opečenej slaninky, aké sa mi nepodarí zjesť za niekoľko mesiacov, sme sa tam vrátili aj nasledujúce ráno. Milo nás prekvapila aj Brewhemia. Inšpirovaný rozprávaním starého otca o jeho hedonistickom štýle života, okúzleného českým pivom, francúzskym kabaretom a talianskymi kaviarničkami, sa istý mladý muž rozhodol prepojiť chute Prosecca, piva a kávy na jednom mieste a položil tým základy reštaurácie/pivárne, kde nájdete nielen veľký výber čapovaného piva, ale i skvelé jedlo, živú hudbu, zaujímavý interiér bohato zdobený kvetmi a usmievavý personál. No a rozhodne neobíďte miestne reštaurácie ponúkajúce na obed čerstvé fisch and chips a na večeru živú hudbu a lahodnú whisky. Tam niekde uprostred štrngotu pohárov a smiechu sme zistili, že nám k šťastiu veľa netreba. Stačí nám teplé jedlo a to, že nemusíme riešiť, že jedno dieťa nemá rado cibuľu, iné vylialo vodu a ďalšie už nevládze dojesť dve tretiny z obedu, lebo si šetrí miesto pre dezert. Úlety zo šede života majú svoje čaro aj v mestách vymaľovaných viac než len päťdesiatimi odtieňmi sivej.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KÁVA

Ako káva hrala dôležitú úlohu v americkej občianskej vojne

Stimulanty sa využívali v boji od nepamäti.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Možno už nastal čas na paniku

Hrádza proti liberalizmu má pohodlnú väčšinu.


Už ste čítali?