Interview

Autor: Adriana Boysová | 27.1.2019 o 14:20 | (upravené 23.6.2019 o 17:25) Karma článku: 1,11 | Prečítané:  396x

A vy, ak by ste mali šťastie stretnúť Štastie, čo by ste sa jej opýtali? Premýšľali ste niekedy nad tým?  

Veľmi som sa túžila dostať na Goldsmith. Študoval tam dedo, otec a tak sa z toho stala tak nejako záležitosť rodinnej cti a tradície vyštudovať žurnalistku práve tu. Niežeby neboli iné dobré školy, ale v našej rodine bola na pomyselnom rebríčku najlepších škôl na svete Goldsmithka na prvom mieste. Koniec diskusie. Kandidátov však každým rokom pribúdalo. Ak som chcela zaujať, potrebovala som ukázať niečo viac, než len príspevky uverejnené v školskom časopise o športových podujatiach a ekologických projektoch spolužiakov. Dedo už nepracoval, no stále bol aktívny, zapájal sa do politiky, spoločenského života, poznal každého a každý poznal jeho. To on mi vnukol myšlienku a zohnal mi aj kontakt. Ostatné už bolo na mne.

            Zavolala som na číslo, ktoré mi nadiktoval a čakala som, ako bude znieť. Predstavovala som si sladký medový hlások, rozchichotaný, ako maznavo naťahuje každú slabiku slova, preto ma zaskočilo, keď sa na druhej strane ozval hlas silný a rozvážny. Navrhla, že sa stretneme na pravé poludnie v parku. Bude ma čakať na lavičke oproti detskému ihrisku. V dohodnutý deň som si prichystala zoznam otázok, pero, ceruzu a zápisník, bola zásadne proti nahrávaniu a naplánovala som si všetko tak, aby som na miesto stretnutia prišla o pol hodinu skôr, než sme sa dohodli. Prekvapila ma. Keď som dorazila, ona už sedela na lavičke. Trochu bledá, v letných splývavých šatách pôsobila nenápadne, obyčajne, len rumenec na lícach a zvláštny lesk v očiach priťahovali pozornosť a skrášľovali jej inak všednú tvár.

            Predstavila som sa jej. Nepýtala sa na nič, mala som pocit, že všetko to, čo jej hovorím, už dávno vie. Možno jej o mne rozprával dedo. Na kraj notesa som si poznačila, že sa ho musím opýtať odkiaľ sa poznajú, aká podľa neho je. Začala rozprávať sama od seba.

            Či mám súrodencov? My sme veľká rodina, bláznivá. Taká Smola, stále jej niečo padá z rúk, každú chvíľu sa potkne, niečo vyleje, stratí, ale je bojovníčka. Neplače nad rozliatym mliekom, tak nejako to vy ľudia hovoríte, nie? Láska, to je náš miláčik. Má veľa obdivovateľov. Je krásna, vznešená, ale aj pobláznená a neverili by ste, aká je naivná. Musíme na ňu dávať pozor, často sa popáli. (Šťastie sa zasmialo.) Obrazne povedané, chápete? Na druhej strane Smrť, tá nikdy nemala veľa kamarátov, je skôr samotár. Nie je veľmi obľúbená. Ale je z nás najpracovitejšia, dôsledná a nerobí medzi nikým rozdiely. Sú takí, ktorí ju volajú, iní ju odháňajú, no ona sa ničoho neštíti, pracuje vo všetkých podmienkach, za každých okolností, v zime, v horúčavách, osamote, v hocakú hodinu. Dobre si rozumie so Súcitom a Bolesťou. Vedú spolu nekonečné debaty. S nimi by ste nechceli urobiť rozhovor?

Ešte chvíľu sa rozprávame so Šťastím o jej rodine. Smeje sa a sama vraví, že by o nej vedela rozprávať veľmi dlho, no ja mám pripravený svoj zoznam otázok. Postaví sa, vraj nikde dlho neobsedí, tak ju nasledujem a snažím sa zapísať si všetko tak, ako to povie.

            Či mám svojich obľúbencov? Ako sa to vezme. To je ako s cestovaním. Niekde sa vám páči viac, inde menej a tak občas prehodnotím svoje plány a tam, kde mi je dobre, sa zdržím o niečo dlhšie. No a potom vravia, že vraj nie som spravodlivá, nestíham. Koncept času, tak ako ho vnímate vy, je pre mňa stále jedna veľká neznáma. Nemám sa kam ponáhľať. Všade som už bola, všetko som videla a tak sa len prechádzam, nazerám do domácností, obdivujem, čo sa zmenilo, čo zostalo rovnaké, všetko ma zaujíma. Je to občas vyčerpávajúce. Verte mi, najradšej by som sa niekedy len tak zvalila do hojdacej siete zavesenej medzi palmami pri šumiacom mori a nechala sa hojdať vetrom. Občas, keď som unavená, sadnem si, hocikam, nazbieram sily, pookrejem, teší ma, ako si ma vážia, obskakujú ma a som naozaj vďačná za tie úsmevy, ľahkosť kroku. Ľudia sa ma snažia všemožne udržať vo svojej blízkosti, je to milé. Aj zábavné. Kopú sa do zadku, opľúvajú sa, dávajú pozor, ktorou nohou vykročia z postele, ktorou prejdú cez prah domu, vracajú sa a opakujú to isté dookola, hotová komédia a ja sa bavím, veď na tom nie je nič zlé. Na krk si vešajú talizmany a dúfajú, že ma tie ich cingrlátka prilákajú, oslepia, viete, občas mi to nedá, sú takí blázniví, milí, a tak ostanem. Hľadím na nich, ako sa usmievajú, rozžiaria sa im oči, zružovejú líca, zmení sa im krok, odrazu sa vystrú, narastú a sú plní plánov a ja, nechcem im kaziť ten pocit ľahkosti. (Šťastie zastane, zamyslene pozerá na muža v strednom veku, ktorý s niekým  telefonuje a nahnevane pritom rozhadzuje rukami.)

            No potom, odrazu je toho priveľa, sú neznesiteľní, nevšímajú si ma, už žiadne vyhrávanie huslí, vášnivý tanec rozvírených sukní, hlučný smiech, rozdávanie peňazí, uzatvárajú sa do seba, sú poverčiví, grobianski, sebeckí, vtedy utekám. Nedokážem sa dlho pozerať na tú premenu, hnilobu, ktorá sa začne šíriť, stačí jedna malá odrobinka, kúsok plesne, o chvíľu je jej plný celý dom, stŕha na seba pozornosť, rozpína sa, prežiera skrz na skrz múry, okná, strechy. Vtedy odchádzam.

            Áno, dokážem oddychovať. Nie, knihy nečítam, ani televízor nepozerám, ale hudbu, tú mám rada. Tá je živá, v pohybe, mám rada veci v pohybe. Vtedy zastanem a nechám sa unášať prúdom energie, nepremýšľam kam, nepremýšľam ako, len plyniem, neriešim, vtedy si veľmi oddýchnem. Viete, je ťažké prinášať šťastie. Obzvlášť vám, ľuďom. So zvieratami, kvetmi, je to oveľa jednoduchšie. Ale vy, ľudia, ste veľmi komplikované stvorenia. Neviete, čo chcete, vyberáte, preberáte, hľadáte šťastie na hranici udržania zdravého rozumu, vo veciach priečiacich sa prírode, riskujete, miesto toho, aby ste sa pozreli vôkol seba, ste zaslepení a nevnímate, že už sedíte uprostred šťastia. Chcete viac, máli sa vám moja spoločnosť, hľadáte onakvejšie šťastie. Vtedy som smutná, pýtam sa samej seba, či to vôbec má zmysel, sprevádzať vás, stáť vám po boku.

            Čo je pre mňa šťastím?  Neviem, nikdy som nad tým nepremýšľala. Nebol dôvod. Vyznie to veľmi sebastredne, keď len odpoviem, že veď ja som Šťastie? (Šťastie sa smiala, mala dobrú náladu, jej smiech bol nákazlivý. Smiali sme sa spolu. Cítila som okolo seba teplo, všetko objímajúce teplo. Bol teplý marcový deň, no toto teplo bolo iné. Žiarivé, hebké, voňavé.) Viete, slečna, ja nehľadám šťastie. Nie je zmyslom mojej existencie. Aký pekný oxymoron... Šťastie je len jedna farba dúhy, možno zelená, bez nej by dúha nebola dúhou, no sama o sebe je stále zelená, neprestane existovať len preto, že práve nestojí medzi modrou a žltou.

            Plány, plány, vy ľudia veľmi radi plánujete. Aké sú vaše plány? (Nečakala na odpoveď, nebolo to rétorická otázka, som si istá, že ich poznala.) Čo ak sa vám splnia, budete šťastná? Myslíte si, že budete menej šťastná, ak sa nesplnia? Viete, plány majú význam vo vašom časopriestore. V mojom, našom, čas nemá priestor a priestor je bez času. Som tu už dlho, ešte skôr, než vynašli ceruzku a papier, dávno predtým. Mýlite sa, ak veríte tomu, že šťastie vynašli ľudia. Že existuje niečo ako recept na šťastie. Šťastie je tu, vždy bolo a vždy bude. Pozrite, stojím tu, hneď vedľa vás. Ste šťastná?

            No vidíte. Načo sú ľuďom plány, keď šťastie nevidia. Nedokážu sa zbaviť svojich predstáv o šťastí a vidieť ho, brať ho také, aké je. To si poznačte, nech si to aspoň pár jedincov prečíta, aj keď nie je isté, či tomu uveria a otvoria oči. Som tu. Som tu všade okolo vás. Stačí sa len pozrieť vôkol seba.

            Dala by som si zmrzlinu. Točenú. Vy nie? Poďme, s troškou šťastia nájdeme niekoho, kto nás urobí šťastným. (Šťastie sa rozbehla cez cestu. Utekala som za ňou, autá na nás trúbili, no ona si ich nevšímala. Je nesmrteľná? Dobrá otázka, musím sa jej opýtať.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

V Gorile počuť šušťanie bankoviek aj stretnutia, ktoré spis nespomína

Nahrávka korešponduje so spisom zverejneným pred ôsmimi rokmi.

Píše Branislav Benčat

Čoho sa Haščák bojí

Kontakt s Pentou môže byť čoraz rizikovejší.


Už ste čítali?