Alebo žena, ktorá prestriháva pracovné povinnosti s myšlienkami na to, čo dieťa zjedlo, či má oblečené teplé tričko, dostatok tekutín, stimulov a po šichte príde domov unavená, vypočuje si všetky ponosy a následne, ak práve nezaspala pri uspávaní potomstva, naloží umývačku, vyloží práčku, pozbiera hračky, pripraví deťom oblečenie, desiatu a ešte ľavou nohou mieša obed pre otecka, ktorý strávi nasledujúci deň starostlivosťou o dieťa?
Naša spoločnosť dnes zažíva nevídaný boom odchodu oteckov na rodičovskú dovolenku. Sú za tým rôzne dôvody a je úžasné vidieť, že Zem sa nezačne točiť naopak, keď muži prebalia batoľa. Oteckovia si tento čas po počiatočnej tréme celkom užívajú a tá pohoda zaiste prospeje všetkým stranám. Jedného dňa, snáď s odchodom dieťaťa do predškolského zariadenia, nadíde čas návratu do práce. Začína sa kolotoč pohovorov, dokazovania, že stále som plnohodnotne rozmýšľajúca bytosť, ktorá dokáže viesť ničím nerušenú konverzáciu aj na inú tému, než očkovanie a čo už naša ratolesť dokáže. Nastáva showtime a tu a teraz smekám, úprimne, chapeau bas, nad horlivosťou a hrdosťou, s akými informujú otcovia svojich potenciálnych zamestnávateľov o mesiacoch strávených na rodičovskej dovolenke.
Mala som príležitosť zúčastniť sa rôznych pracovných pohovorov, kde som bola na tej príjemnejšej strane - v úlohe vypočúvajúceho. A teda, nestačila som sa čudovať ako kvetnato otcovia, všetci do jedného, rozprávali o tom, akí sú hrdí na to, že to dokázali, čo im to dalo a ako sú vďační za ten čas, ktorí vďaka rôznym životným okolnostiam strávili starostlivosťou o svoje potomstvo. Na druhej strane ženy, matky, spomínali túto fázu ich života maximálne jednou, dvomi vetami, ako áno, potom som mala deti no a ďalej... ďalej to nerozoberali.
Pravdupovediac, tiež mi neraz napadlo vylepšiť svoj životopis aj opisom obdobia, ktoré som trávila najmä starostlivosťou o deti. Na tomto pracovisku som nadobudla toľko organizačných, komunikačných, rozhodovacích, motivačných, rétorických, vzdelávacích a iných schopností, ktoré by som neobsiahla ani kombináciou kurzov z Harvardu a Cambridgu. Ale potom som vždy mávla rukou, veď koho by to zaujímalo.... Verte, či neverte, muži vedia, že ľudí vo výberových komisiách to zaujíma! Keď farbisto rozprávali o tom, ako sa tešia najmä z toho, že to tie deti s nimi zvládli, druhá strana ich za to nevysmiala, naopak, zožali pochvalu, ba až obdiv.
Prečo je to tak? Prečo sa považuje za samozrejmé, že ja, mama, sa mám starať o dieťa, tak nejako bez nároku na uznanie v pracovnej oblasti? Vychovávame predsa budúcich pracovníkov a platiteľov daní! Prečo mávneme rukou a pri pohovoroch to spomíname len okrajovo, akoby to bola zemiaková brigáda počas vysokoškolských štúdií, ktorá ani nestojí za zmienku? Chýba nám odvaha? Čo si myslíte vy?
Nedávno som sa rozprávala s päťnásobnou matkou. Ehm, ženou vo vysokej riadiacej pozícii. Neviem, na ktorý zo svojich postov je viac hrdá, no povedala niečo, na čom sa dá stavať. Odkedy má päť detí, vie tak akosi každého pochopiť a dokáže s každým svojim zamestnancom nájsť reč, každý jej v niečom pripomína iné z jej detí.
Dala som si sľub. Také malé predsavzatie. Že keď tá príležitosť príde a ja budem na tom pomyselnom opačnom konci stola, tak hrdo vypnem hruď a pochválim sa za tri projekty môjho života, ktoré ma stáli nekonečné množstvo energie a som rada, že dali môjmu životu zmysel. Netuším, či to niekto ocení. No celkom si vystačím s ocenením, ktoré mi pristálo na počítačovej obrazovke práve počas písania tohto blogu. Malý odkaz napísaný medzi mojimi písmenkami, kým som odskočila okúpať môj posledný "projekt v plienkach":
I love you mummy with all my heart To the moon and back
Marina
Nebol by to skvelý motivačný list? :)