Novembrový dážď líca chladí...

Autor: Adriana Boysová | 6.11.2018 o 16:21 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  46x

Žijem v cudzom svete a na dušičky už nechodím postávať k studeným hrobom, zapaľovať sviečky a rozprávať sa s predkami. Luxemburský deň všetkých svätých plynie ako každý iný deň, a predsa... Aj tí ďalekí sú mi zrazu bližšie.

Snívalo sa mi s babkou. Bola mladá, štíhla, vystretá, s tmavými krátkymi kučerami, oblečená v blúzke so zeleným žakárovým vzorom, ktorú som jej ako násťročná znárodnila a nosila do školy k čiernym vypasovaným rifliam. V mojom sne fajčila a veselo trkotala s tetou Alenou. Babku som nikdy nevidela fajčiť a netuším, či sa jej vôbec stihnem opýtať, či to aspoň skúsila. Už iba leží a dni jej ubiehajú jeden za druhým, potešila by sa, keby ten jej meter života už niekto konečne odstrihol, ale len Pán a možno intergalaktická inteligencia vedia, koľko dní jej ešte ostáva, kým príde koniec. Nezaujíma ich, že jej sa už nechce byť, že už nevládze, že bytie bolí, sestričky ju aj tak nakŕmia, zaopatria telo a dušu nechajú, nech si s tým bytím-nebytím nejako poradí. 

Zobudila som sa z toho sna s plačom. Takým studeným, novembrovým, dušičkovým, plačom za všetkými, ktorí tu boli a už nie sú a ktorí čoskoro odídu, lebo to už majú za pár. Taká Alena, tá to už má dávno spočítané. Vraj to bola alkoholička. Ja si ju pamätám ako pozoruhodnú ženu, ktorá sa opaľovala na záhrade za storočnou drevenicou natretou modrou omietkou, na červený chrbát som jej liala pivo, so smiechom vravela, že slnko tak lepšie chytí a chcela, aby som pri nej sedela a spievala ľudové pesničky. Hrávala sa so mnou a so sesternicou na Marušku, Doru a zlú macochu, ja, teda Maruška, som v húštinách prepletených stromov hľadala jahody a ona vydávala príkazy, čo si s Dorou ešte želajú. So smiechom sme spolu snívali o tom, aké to bude, keď vyrastieme a pamätám si, ako sme ju často úpenlivo prosili, nech nám kúpi naozajstnú bábiku Barbie, vediac, že našim rodičom ceny od Matella vyrážali dych a ona nám sľúbila všetko, úplne všetko na svete, aj Barbie dom, Barbie auto, ba aj Kena! A potom jedného dňa zomrela. Barbie dom a ani auto sme nikdy nedostali. No jej muž Cyril nám doniesol na Vianoce naozajstnú bábiku Barbie a tú som opatrovala ako vzácnu relikviu ešte veľmi dlho.

Cyril bol naša platonická láska, nielen pre tú Barbie. Sedávali sme mu na kolenách a on nám rozprával, ako nás raz budú muži milovať, vozil nás na červenej babette do vedľajšej dediny na zmrzlinu, púšťal nám videá s Rambom, žandárov i Love story, každú letnú nedeľu na babkinom stole piekol kurča na grile vlastnoručne zhotovenom z tých najpodivnejších súčiastok, aké si len viete predstaviť a my sme nadšene sledovali, ako sa kuriatko červená a potí, vytáčali sme rodičov tým, ako sme vylizovali taniere po dobrom obede a na obranu kričali, že to robí aj Cyrko, ktorý mal ich rešpekt, lebo celý rok bol vysokoškolským profesorom a len v čase letných prázdnin sa zmenil na nášho "táborového vedúceho" a po večeroch nám zakladal ohne, kde sme pri opekaní špekáčikov počúvali jeho brnkanie na gitare, a keď už sa mu nechcelo hrať, pustil nám bratov Nedvědovcov a my sme pohltení ich textami hľadeli do vyhasínajúcich plameňov, behali sme na kopec a so smiechom sme sa obkolesení čierno-čiernou tmou kotúľali orosenou trávou, skúmali hviezdy a priali sme si milión želaní hneď, ako niektorá z nich vystrčila ohnivý chvost, ktorým sa lúčila so svojimi kamarátkami. Cestu z drevenice k domu našej babky predeľovali len potok a zelená bránka. Cez studenú vodu som vedela prejsť so zatvorenými očami, poznala som každý kameň, na ktorý som mohla šliapnuť, aby som si skrátila cestu. Potok býval plný pstruhov. Neraz sme výskali, keď sa ich hladké studené telá o nás ledabolo obtreli, kým my sme sa snažili naučiť plávať v prírodnom studenom bazéne o dĺžke päť krát sedem metrov. Cyrko však stratil Alenu a potom mu do života vstúpila iná žena a neskôr ďalšia, my sme vyrástli a miesto Nedvědov nás viac bavili Depeche a Bono a prišlo to klasické nepochopenie dospelákov, ako keď som si ostrihala vlasy úplne na krátko a on zo seba vyplul Holka, cos to se sebou udělala, já to nechápu, to už nejsi ty... a tak sme sa akosi prestali chápať a jeho nová žena už nechcela chodiť na chalúpku, z ktorej tá modrá omietka už i tak opadávala, cesta cez potok zarástla, ryby sa stratili a drevený mostík k nim sa rozpadol a už som sa len dopočula, že Cyrko sa opäť oženil a potom ochorel a zomrel. A ľudia tak nejako stále umierajú, akoby im bolo jedno, že sme tu my, tí, ktorým na nich záleží, ktorým chýbajú. Haníme ich za ich slabú obozretnosť, zanedbané zdravie, ľutujeme, že sme sa s nimi nestihli rozprávať viac, keď tu ešte boli a mohli nám odpovedať. Tak sa s nimi rozprávam občas, nielen v tom dušičkovom novembri, len tak vo sne alebo pri svitaní, keď celý dom ešte spí, pri mne odfukuje moja malá dcérka, sem-tam si vzdychne a potiahne imaginárny cumlík, ja sa usmievam a po lícach mi nečujne stekajú slzy, lebo mi je ľúto, že môj otec nikdy nedržal na rukách vnúčatá, že dedko mi už nepripraví surové vajíčka na dobrý hlas, Cyril si so mnou nezahrá blchy na kuchynskom stole potiahnutom hnedou károvanou dekou, Alena mi nekúpi Barbie dom, Robo mi už neporozpráva o stretnutiach vyššieho druhu a Lucia nestihla dospieť a stať sa matkou. Po niektorých ostali už len fotky, po iných psy, polorozpadnuté domy, nedopísané denníky, nevypitý čaj a ja premýšľam, či moja dcéra vie, že zdedila nos po prababke, ktorú si ja pamätám plnú života a smiechu, kým ona ju pozná len ako sklesnutú sivovlasú ženu na posteľnom lôžku. Pred pár mesiacmi som držala babku za ruku a lámaným hlasom som jej šepkala, že ju veľmi ľúbim, chcem, aby to vedela, lebo neviem, či sa ešte stihneme stretnúť, aby sme si to povedali a keď jej to budem hovoriť po tom, neviem, či to bude počuť... Slzy prinášajú úľavu. Verím, že všetci tí, čo tu boli a už nie sú, ostávajú aspoň trošku v nás a kým sme tu, sú tu tak trochu aj oni. A ak náhodou nie... 

Dni ubiehajú tak rýchlo, že jeden by poľahky mohol zabudnúť na smrť. Tak aspoň teraz v novembri si na ňu trošku treba spomenúť, nech sa neurazí. A aby som nezabudla, na zdravie, tato, a všetko najlepšie k zmeškaným narodeninám! Sviečky síce už niekoľko rokov nesfukuješ, no pohárikom iste nepohrdneš, a práve prší, tak bude plný, smiechu, sĺz, spomienok... vystrojte si ta-tam párty, za nás aspoň takto, veď vieš, keby si tu bol, vnučky by ti iste zaspievali aspoň cez Skype happy birthday, no do neba, či kde to teraz vlastne bývaš,  sa nedá dovolať. Ale nezabudli sme. Amen.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE MIKULÁŠ DZURINDA

Brexitovú partiu možno vyhrať obeťou dámy (píše Mikuláš Dzurinda)

Pat môžu vyriešiť predčasné voľby.

Komentár Petra Schutza

Bol to taký nijaký rok

Nič paradigmatického nás nečaká. Výnimkou by azda mohla byť nová Kiskova strana. Ak bude.


Už ste čítali?